Dostali sme po krku.
Ešte neviem, či sme preto padli do kolien. Ak cieľom tohto štrajku bolo zdecimovať (najmä psychologicky) učiteľský stav, tak svedectvo o dobe, v ktorej žijeme, je hlavne o absolútnom cynizme.
Slogan „Istoty pre všetkých“ (či tak dajako), vyznieva kruto ironicky, ak odkazom pre nás všetkých, obyvateľov tohto štátu, sú takto myslené istoty.
Že môžeme byť radi, že vôbec sme, pretože veď nemusíme byť.
Neviem si predstaviť, že by riešenie problému zvaného „školstvo“ mohlo prísť zhora – tam oň nezakopne pes.
Mohlo by prísť zdola?
Teoreticky, možno, by mohlo prísť, možno samovoľne, keby sme my všetci – občania chceli, aby školy boli miesta, kde sa človek dozvie množstvo zaujímavých vecí zo širokého spektra vedných disciplín, kde sa uzatvárajú priateľstvá na celý život, kde sa diskutuje, kde sa cielene „vedie“ k rešpektovaniu ľudských a spoločenských pravidiel a rozmanitostí života, kde sa objavujú a rozvíjajú talenty a kde sa skrátka formuje človek.
Keby sme toto my všetci chceli, keby sme si mysleli, že TAKTO to má fungovať, a nielen v škole, ale vo všetkých oblastiach , tak potom by tá zmena bola možná.
Ale zdá sa, že my, verejnosť, možno ani veľmi nechceme alebo nás to príliš nezaujíma, pretože máme dosť starostí so svojou prácou. Alebo, že sa cítime bezmocní niečo zmeniť. Možno sme sa už naučili byť potichu.
A ak odkazom štrajku (či toho, kde to teraz zamrzlo), toho seknutia po krku, bolo pripomenúť nám, kam patríme a umlčať nás úplne, tak potom neviem, ako prežuť toto sústo.
Ilustračné foto: Archív iR
