Divoká nespútaná príroda, očarujúce krajinné scenérie, ľadovce, smaragdovozelené jazerá s nehybnou hladinou, duniace vodopády, fjordy. Nórsko.
Tomuto jedinečnému kúsku zeme na severe Európy zachováva podvedomú vernosť spojenú s túžbou opakovaných návratov každý, kto ho raz navštívil. Do lona bizarných krajinných scenérií, akoby aj oni boli výsledkom prírodných procesov, sú dokonale zakomponované sídla, ktoré s krajinou vytvárajú prirodzenú symbiózu. Vybrala som tri mestá na západnom pobreží južného Nórska, ktoré ma upútali svojou neopakovateľnou atmosférou.
Stavanger
Stavanger je metropolou kraja Rogaland a leží na juhozápadnom pobreží Nórska. S aglomeráciou je tretím najväčším mestom v Nórsku a označovaný býva ako centrum ropného priemyslu.
História mesta siaha do 9.storočia, v starých kronikách sa spomína ako rybárska osada a vojenské centrum v súvislosti s bitkou pri Hafrsfjorde v roku 872, po ktorej kráľ Harald I. Hårfagrer (Krásnovlasý) násilne zjednotil nórske kmene. Mestské výsady získal Stavanger v roku 1425.
Do konca 19.storočia zažíval Stavanger vďaka lovu sleďov, lodiarstvu a námornej doprave obrovský hospodársky rozmach. Začiatkom 20. storočia stavy sleďov v Nórskom mori náhle poklesli a rybné prevádzky v meste sa postupne preorientovali na spracovanie rýb z dovozu, čo ich zachránilo pred okamžitým úpadkom. V súčasnosti rybársku epochu pripomína len “Múzeum konzerv“ (Hermetikkmuseet) v jednej z bývalých tovární. Návštevníci tu môžu vidieť unikátnu zbierku etikiet s najrozličnejšími motívmi.
Význam Stavangeru opäť vzrástol s objavením rozsiahlych ropných nálezísk v Severnom mori v roku 1969, postupne sa stal jedným z najvýznamnejších nórskych miest a centrom ropného priemyslu v nórskej časti Severného mora. V súčasnosti tu sídli niekoľko medzinárodných ropných spoločností, najväčšou je Statoil. Históriu ťažby ropy dokumentuje Nórske múzeum ropy (Norsk Oljemuseum).
Historickou dominantou mesta je najstaršia nórska katedrála – Stavanger Domkirke. Stavbu chrámu zahájili v roku 1100 na podnet kráľa Sigurda I. Križiaka (Sigurðr Jórsalafari – v preklade “ ten, ktorý tiahol na Jeruzalem“) po jeho návrate z I. križiackej výpravy. Sigurd I. bol prvým európskym panovníkom, ktorý sa zúčastnil krížovej výpravy, za čo si vyslúžil spomínanú prezývku. Katedrála sa nachádza v centre mesta pri jazere Breiavatnet. Z pôvodnej trojloďovej románskej baziliky, ktorá v 13. storočí vyhorela, sa zachovali len bočné portály a prestavaná bola v gotickom slohu. Siluetu majestátnej kamennej stavby dotvárajú dve mohutné veže. Vedľa katedrály stojí biskupská rezidencia Kongsgård.
Okolo zálivu Vågen sa rozprestiera malebná stará štvrť Skagen s krivolakými uličkami, ktoré sa kľukatia až do starého mesta (Gamle Stavanger) s pôvodnými drevenými domami z prelomu 17. a 18. storočia. Gamle Stavanger bol v roku 1975 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Stavanger je vstupnou bránou do Frafjordu a Lysefjordu. V neďalekých horách, takmer 600 metrov nad hladinou Lysefjordu, sa týči jeden z najbizarnejších prírodných útvarov v Nórsku – Preikestolen (Kazateľnica). Mohutný kamenný blok čnejúci zo skalnej steny láka návštevníkov z celého sveta svojou majestátnosťou vzdorujúcou prírodným zákonom. Na plošine sa zvyčajne tiesni niekoľko desiatok ľudí v rôznych polohách vyplývajúcich z ľudskej povahy. Jedni sa odvážne nakláňajú ponad okraj a hľadia do hĺbky fjordu, iní ako korytnačky z panciera, vysúvajú hlavu ponad previs v polohe ležmo. Všetkých spája potreba odniesť si aj digitálnu podobu čohokoľvek, čo bude naveky pripomínať nezabudnuteľnú chvíľu nad fjordom, akoby fotografia mohla predčiť samotnú spomienku na neobyčajné miesto medzi nebom a zemou. Môjmu egu prepotrebnú osobnú samotu som našla na brale nad plošinou, s prižmúrenými očami som sa pokúsila preniesť v čase a začuť tóny Griegovho Peera Gynta, ktorý tu pred pár dňami zahral stavangerský symfonický orchester. Asociácia sa mi vydarila dokonale, navždy som spojila tóny Morgenstimmungu s predstavou, že stojím na brale nad Lysefjordom a pozerám do morských vĺn v závratnej hĺbke …
Bergen
Severne od Stavangeru, schovaný v ohybe zátoky, do ktorej ústi Hardangerfjord, leží Bergen – administratívne centrum drsného kraja Hordaland
Bergen je druhým najväčším nórskym mestom. V roku 1070 ho založil kráľ Olav Kyrre, ktorý bol synom zakladateľa Osla kráľa Haralda Hardråda. Prívlastok “kyrre“ – mierny, si vyslúžil vďaka vzácne dlhému obdobiu mieru, ktoré v období jeho panovania zažil nórsky národ.
Pôvodný názov mesta “Bjørgvin“ sa dá preložiť ako „zelená lúka medzi horami“ a traduje sa o ňom, že ho obklopuje sedem hôr (De syv fjell). Hory sú zobrazené i v mestskom erbe, ktorý patrí medzi najstaršie v Nórsku. Do konca 13.storočia, kým túto funkciu neprevzalo Oslo, bol hlavným mestom Nórska a až do konca 17. storočia zostal najväčším mestom severnej Európy.
Turisticky najatraktívnejšou časťou mesta je stará drevená štvrť na nábreží – Bryggen, ktorý je historickým odkazom úzkych vzťahov mesta s nemeckou Hanzovou ligou. V Bergene sídlila jedna zo štyroch najvýznamnejších obchodných pobočiek Hanzy na konci 13.storočia. Prekvital tu hlavne obchod so sušenými treskami. Výhradné právo obchodu mali nemeckí hanzoví kupci a realizovali ho s rybármi zo severu, ktorí sem každé leto prichádzali predať svoje úlovky a výrobky. Obchod fungoval do roku 1536, kedy dánsky kráľ Christian III. potlačil protidánske povstanie, Nórsko stratilo postavenie samostatného kráľovstva a nemeckí obchodníci boli donútení vysťahovať sa do nemeckých krajín. Bergen si výsadné postavenie obchodného centra udržal až do roku 1789. Obdobie Hanzy v Bergene dokumentuje múzeum (Hanseatiska museet) v kupeckom dome na nábreží v štvrti Bryggen. V roku 1979 boli domy nábreží zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Na severnom okraji Bryggenu sa nachádza pevnosť Bergenhus z 13.storočia s kráľovskými reprezentačnými priestormi Haakonshalle a vežou Rosenkrantztårnet. V čase nemeckej okupácie v apríli 1944 v prístave explodovala holandská loď Voorbode naplnená výbušninami a výbuch pevnosť takmer zničil. Po vojne prešla rozsiahlou rekonštrukciou a v súčasnosti je dominantou nábrežia.
Jedinečnou expozíciou v Bergene je “Múzeum lepry“ nainštalované v starej nemocnici sv. Jørgensa. V 2.polovici 16.storočia bol Bergen miestom s najväčšou koncentráciou pacientov postihnutých touto zákernou chorobou a miestni lekári sa márne pokúšali nájsť liek. Pracovali tu tri nemocnice, ktoré poskytovali azyl pre ľudí, ktorí sa kvôli vysokej infekčnosti lepry dostali na okraj spoločnosti a dožívali tu v úplnej izolácii.
Zvláštnosťou Bergenu sú pozoruhodné klimatické pomery. Charakterizujú ich malé teplotné rozdiely medzi ročnými obdobiami a typické daždivé počasie v priebehu celého roka. V priemere je tu až 213 daždivých dní ročne, čo je jedna z najvyšších hodnôt v Európe.
Atrakciou mesta je rybí trh. Človek i v poznávacom ošiali ostáva bytosťou prízemnou a konzumnou a prázdny žalúdok ho zvyčajne k večeru na túto skutočnosť nepríjemne upozorní. Naše zdravo fungujúce zmysly nás neomylne priviedli k oku lahodiacemu zdroju. I najväčší hlad v Nórsku však spokornie pri pohľade na cenovky a človek okamžite zaháji vnútorné rokovanie medzi prázdnym žalúdkom, gurmánskou túžbou a zdravým úsudkom. Keď máte vylicitovanú cenu, ktorú ste ochotní utratiť, začnete hľadať produkt, ktorý tomuto kompromisu zodpovedá. Naša voľba padla na údené veľrybie filé, keďže ostatné špeciality sme už videli i ochutnali v iných končinách. Kupovanie zázraku zabralo vari polhodinu. Atraktívna orientálka špeciálnym nožom nakrájala 4 priesvitné plátky, uložila ich na jedinečnú tácku, ktorú nekonečne dlho lepila do vákuovej fólie, ku koncu úkonu som mala pocit, že ma porazí. V okamžiku, keď som po hotovom balíčku siahla ma predbehol môj muž a svojou výrazne dlhšou a rýchlejšou rukou po ňom chňapol a okamžite ho vložil do batoha so sarkastickým komentárom, že “veľrybina“ vyžaduje slávnostné a kultivované stolovanie. Zrejme ho tiež išlo poraziť a jediným dostupným objektom pomsty som bola ja. Boli to posledné chvíle nadšenia z rybieho trhu, dôvod bol celkom prozaický. Napriek tomu, že živú veľrybu sme ešte nikdy nestretli, prežúvajúc sendvič som sa nedokázala zbaviť predstavy nádherného kolosu, ktorý v morskej vode okolo seba šíri záplavu vĺn plieskajúc mohutným chvostom. Každé sústo mi v ústach rástlo na obrovskú hrču, ktorá nie a nie prejsť krkom. Ku koncu večere som mala pocit, že sa zadusím. Asi sme si mali kúpiť krevetový šalát vo veľkej mušli, krevety si v žiadnej pohybovej akcii neviem predstaviť, i keď…moja predstavivosť skutočne nepozná hraníc…
Ålesund
Severne od Bergenu (stále však v južnej tretine Nórska), leží v súostroví Nordøyane Ålesund – najväčšie mesto kraja Møre og Romsdal. Je významným námorným prístavom, centrom nórskeho rybolovu a známy je jedinečnou koncentráciou architektúry Art nouveau, u nás nazývanej secesia.
Ålesund nie je starým mestom, i keď osídlenie oblasti siaha do 10.storočia. V tejto súvislosti sa v starých kronikách píše o rytierovi Ganderolfovi (Rollo) – predkovi Wiliama Dobyvateľa, ktorý tu žil a v roku 1027 sa spomína návšteva Sv. Olava, ktorý po krajine šíril kresťanstvo. Vznik osady sa kladie do až roku 1838 a mestské práva získal o 10 rokov neskôr.
V januári 1904 Ålesund počas búrky zachvátil ničivý požiar a mesto postavené prevažne z dreva oheň takmer celé zničil. Bez prístrešia zostalo viac ako 10 tisíc ľudí. Nemecký cisár Wilhelm II., pre ktorého bol Ålesund obľúbeným letoviskom, poskytol finančnú i materiálnu pomoc na vybudovanie dočasných prístreškov. Na rekonštrukcii mesta sa podieľali najvýznamnejší nórski architekti, ktorí sa snažili o jeho obnovu podľa zachovanej dokumentácie, zároveň však neodolali čaru nového slohu “Art nouveau“, šíriaceho sa z Francúzska, ktorý postupne opantával Európu. Výsledkom bola nová moderná nadčasová metropola neobyčajne konzistentnej architektúry a dekadentnej elegancie, s budovami v náležite neobvyklých farebných odtieňoch. Na stavbu bol použitý prevažne kameň a tehly. Na počesť cisára Wilhelma II. bola pomenovaná jedna z hlavných ulíc v centre mesta.
Život priamo v Ålesunde je veľmi úzko spätý s rybolovom. Nachádza sa tu jeden z najväčších rybárskych prístavov v Nórsku, spracovateľské továrne a moderná rybárska flotila. Funguje tu i jedna z najväčších lodeníc v Škandinávii. Históriu rybolovu mapuje Múzeum rybolovu (Fiskerimuseet).
Pozoruhodnou atrakciou je panoramatický výhľad na mesto a okolité ostrovy z vyhliadkovej veže Fjellstua na hore Aksla, na ktorú sa vystupuje po 418 schodoch priamo z centra. Z vtáčej perspektívy je možné pozorovať pulzujúci život: pristávajúce trajekty privážajúce cestujúcich z okolitých ostrovov i zo vzdialených končín Nórska, autá prúdiace v dvoch hlavných dopravných tepnách i drobné postavičky ľudí hemžiace sa v krivolakých uličkách.
Návštevníkov Ålesundu najviac láka jeho jedinečná poloha pri oceáne. Leží na ostrovoch Nørvøy, Heissa a Aspøya, ktoré sú prepojené mostmi a na ďalšie ostrovy Elingsøy, Valderøya, Giske a Godøy severne od mesta vedú podmorské tunely. Cestovné dobrodružstvo začína už v centre, kde sa cesta stáča do tunela, portál ktorého pôsobí ako veľká garáž a okamžite prudko klesá. More medzi ostrovmi je pomerne hlboké a so zažmúrenými očami sa vás zmocní pocit, že ste na divokej horskej dráhe. Na Elingsøyi cesta z hĺbky tunela stúpa po obrovskej podzemnej slučke, na Valderøyu pokračuje opäť tunelom a iba na Giske ponad úžinu prejdete po klenutom impozantnom moste. K majáku Alnes na ostrove Godøy vedú dokonca dva tunely – jeden podmorský z Giske a druhý skracuje cestu popod mohutnú horu uprostred ostrova až k majáku, od ktorého sa otvára pohľad na Atlantik. Súostrovie Nordøyane okolo Ålesundu je bizarnou ukážkou divokej a drsnej, ale nesmierne podmanivej prírody, ktorú urbanistické celky nijako nenarušili, naopak – architektom sa v geologicky i geomorfologicky náročnom teréne podarilo vytvoriť dokonalú symbiózu prvkov. Snahe urobiť dopravu medzi ostrovmi plynulou nezabránili ani klimaticky náročné podmienky. Od roku 2009 je doprava tunelmi bez poplatku.
Bizarným zážitkom pre ľudí pochádzajúcich z krajiny plnej krasových útvarov bola prehliadka jaskyne Skjonghelleren na ostrove Valderøya. Jej 38 metrov vysoký vstupný portál v úbočí žulového masívu je zreteľne vidieť aj z vedľajšieho ostrova. Jaskyňa je dlhá sotva 100 metrov, ale boli v nej objavené pozoruhodné nálezy kostrových pozostatkov zvierat a stopy osídlenia z doby kamennej, ktorých vek sa odhaduje na 30 tisíc rokov. Všetky artefakty sú uložené v regionálnom múzeu. Pozoruhodné boli i odkazy súčasných návštevníkov v podobe pestrofarebných nápisov na stenách jaskyne, ktorá takto nechtiac konkuruje Altamíre. Priamo oproti vchodu, kde inde by mohli lepšie vyniknúť, upútali moju pozornosť mená troch bratov z Púchova. Nechápem, že takej praktickej osobe, ako som ja, ešte nikdy nenapadlo pribaliť do batoha plechovku s farbou a štetec. Škoda. Takto sa o mojej návšteve v Skjonghelleren nik nedozvie.
Alena Golianová, Kodaň
