Spevák, gitarista a frontman punk-rockovej skupiny INEKAFE, Vratko Rohoň, pôsobí v kapele už osemnásť rokov. Z jeho iniciatívy pochádza aj väčšina pesničiek. V roku 2006 sa dal na dráhu pilota, skupina sa rozpadla, ale v januári 2010 vyhlásila comeback.
„Väčšinou tvorím vtedy, keď nelietam a keď netvorím, tak lietam,“ takto vtipne začal náš rozhovor Vratko. „Tento rok sa viac budem venovať spevu, lietania už bude menej.“
Momentálne sa točí okolo kapely, ale vo voľnom čase rád chodí na chalupu, venuje sa dcére. Teraz sa s manažérom a kapelou chystajú na sezónu 2013.
Ako je to vlastne s hudbou, lietaním a jeho zamestnaním?
„Air Explore je firma, pre ktorú lietam ako zamestnanec. Iné kafé je kapela, v ktorej hrám a Air Iné kafé je spojenie týchto dvoch záležitostí.“ Teda, ak je niekto fanušík a vie o Vratkovi, že je pilot, tak má možnosť si s ním zalietať nad miestom, ktoré má rád. Dvadsaťpäť letísk je dostupných po celom Česku a Slovensku. Letisko Košice, Kamenica nad Sirochou, Svidník, Ražňany pri Prešove, Spišská Nová Ves…
„Ľudia si robia fotky vo vzduchu, točia si videá. Pokiaľ chcú, môže ísť aj o menej štandardný let, ale musia s tým súhlasiť všetci na palube,“ upresnil, ako to vyzerá v praxi.
INEKAFE dalo comeback s tým, že bude hrať 5 až 10 koncertov za rok, ale natoľko ich pohltilo hranie, že Vratko dáva lietanie bokom. Cieľom ich kapely, ako uviedol, nie je vypredať Steel Arénu, nepotrebujú si dokazovať, že to vedia vypredať, pretože majú dostatok fanúšikov. „Do takej haly treba zabezpečiť ochranku, šatniarku, cez hasičov, zdravotníkov, dane mestu… Po finále je to také isté, ako keď vypredáme Jumbo centrum.“
V súčasnosti s kapelou chystajú klubové koncerty, zopár ich bude aj v Čechách. Chystajú sa hrať aj v Poľsku so skupinami, ktoré vo finále budú hrať aj na Slovensku. To, ktoré ponuky uprednostňujú pred ostatnými ovplyvňuje, tak ako geografické postavenie miest, aj schopnosti usporiadateľa.
Spýtali sme sa ho, čo si myslí o Zlatom sláviku a o podujatiach takéhoto typu.
„Je dobré, že sa niečo robí pre muziku, že je to v telke. Otázka je, že ako sa to robí. Nepáči sa mi pozadie. Nemôžu ľuďom zakazovať hlasovať za spevákov. Hlas za speváka, ktorý spieva v kapele a nevydal sólový album, sa neuznáva. Fanušíci nepoznajú pravidlá. Hlas v takom prípade prepadne.Fanúšik si otvorí stránku Slávika, zahlasuje za speváčku, speváka. Systém mu neukáže, že za toho niekoho hlasovať nemôže, ale peniaze to zoberie a hlas mu prepadne. Niekto zarába na tom, že fanušík chce nejakej kapele dobre. Systém by mal upozorniť fanušíka na to, že sa za toho speváka nedá hlasovať. Čo je to za demokratický systém? Malo by sa dať hlasovať na každého.“
Potom sa zvrtla reč na reguláciu hudby.
„Niečo niekomu zakazovať, prikazovať, nie je správne. Na druhej strane sú tu rádia, ktoré sa chovajú doslova arogantne voči slovenskej muzike. Princíp je jednoduchý. Čím je rádio väčšie, tým viac ignoruje slovenskú muziku. Volajú si sem nemeckých poradcov, ktorí dajú jednoduchú otázku: Chcete mať väčšiu počúvanosť? Teraz hráte 5 percent slovenskej muziky, hrajte dva a pol a budete ju mať.“ Že na základe čoho na to prišli, netuším. Vo finále to vyzerá tak, že kapela dva roky po sebe vypredá turné, nie je dosť priestreľná, aby ju hrali v domácom rádiu… My predsa nehráme pre Marťanov, ale pre takých istých ľudí, akí chodia po ulici, počúvajú veľké rádiá, ktorí normálne žijú na tomto mieste, v tomto čase. Či prídete do Francúzka, Ukrajiny, Poľska, Chorvátska, hrajú ich rádiá určité percento domácej hudby. Koniec koncov táto iniciatíva našich rádií vedie k tomu, že z éteru vymizne slovenská muzika… už vlastne aj mizne. Tak ako Rihanna a Pitbul potrebujú médiá, aby boli známi, tak aj slovenskí interpreti potrebujú, aby sa venoval priestor ich tvorbe, aby si mohli zaplatiť kvalitné štúdio, hrali kvalitné pesničky, aby sem neposielali niekoho zo zahraničia, kto o našej hudbe nič nevie. No práve takýto ľudia pracujú na Slovensku, ovplyvňujú slovenského poslucháča. Každopádne nastáva tu regulácia hudby. Ja privítam akúkoľvek iniciatívu, ktorá podporí slovenskú hudbu. Vyzabíjame si vlastných umelcov, ktorí budú robiť skladníkov, všelijakých manažérov. Talentovaných ľudí tu nebudeme mať, nebudú sa vedieť presadiť. Je tu miesto pre zahraničnú scénu, ale je to scéna ja pre našu tvorbu. Nikto nás nemôže porovnávať so zahraničím. Máme svoju kultúru, svoju hudbu, dajme šancu, aby ju ľudia počúvali. Nie všetci pátrajú po youtube, internete. Ľudia sa tešia slovenskej muzike.“
Na koniec nášho rozhovoru uviedol vlastné skúsenosti o tom, ako to chodí:
„Paradox vo Funrádiu, chcú mať našu kapelu na štyroch festivaloch, ale Funrádio je rádio, ktoré nás chronicky nehrá, pretože im nevychádzame v testoch. Chcú, aby sme hrali, pritiahli ľudí na koncertoch, ale inak nás odmietajú hrať. Hovorím im:. „Tak nás hrajte, prídeme zadarmo.“ Oni, že nie.
Toto je choré.
Na Slovensku je kopec dobrých kapiel, spevákov, ktorí vydali kopec dobrých albumov s ďalšou kopou dobrých pesničiek. Nikto ich nenúti hrať hudbu, kvôli ktorej by im padla počúvanosť. Tak nechsi ten človek, čo to má na starosti, sadne na zadok a nekopíruje playlisty BBC a medzinárodných rádií a alibisticky nedáva do svojich rádií. Nám predsa na Slovensku nemôžu radiť americkí poradcovia pre rádiá, čo máme hrať. Minule sme poslali do Funrádia pesničku Špinavé objatie a oni nám povedali, že to pošlú do Nemecka, či to môžu hrať. Taký Nemec ani nevie, čo znamená špinavé objatie! Dobre, nech povedia, koľkokrát majú hrať Rihannu, či dvakrát alebo trikrát.
Iné kafé žije, žilo a aj bude žiť bez rádií. Ide o tú neférovosť. Máme vypredané koncerty, keď výhercovia slávikov ich nemajú. Ľudia si vyberú, ktorú muziku chcú počúvať.“
Tia Cseresznyésová, Belo Hefler
Foto: infoRoznava.sk
