Cestu na Island sme plánovali roky, vždy sa však vyskytol relevantný dôvod, aby sme ju odložili na neurčito. Zásadné rozhodnutie, spečatené okamžitou kúpou leteniek, sme konečne urobili 13. apríla 2010 a deň na to sa so všetkou ráznosťou prebral k životu 150 rokov driemajúci vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull. Výbuch sprevádzal obrovský oblak sopečného popolčeka šíriaci sa atmosférou, ten postupne eliminoval leteckú dopravu takmer v celej Európe a s približujúcim sa termínom odchodu i na Islande. Deň pred odletom nám letecká spoločnosť ponúkla možnosť letieť cez Glasgow do Akureyri na severe ostrova a odtiaľ transfer autobusom do Reykjavíku.
Odlet z Kodane bol naplánovaný na 20:30, ale do poslednej chvíle nebolo isté, či sa i uskutoční. Žiadna informácia od 13. apríla nemala totiž dlhšiu trvanlivosť, ako pár hodín. Ostatne, neistota nás sprevádzala až konca pobytu na ostrove. Lietadlo do Glasgowa s menom Hekla, ktoré v danej situácii neznelo bohvieako optimisticky, vyštartovalo presne načas a po poldruhahodinovom lete sme pristáli v Glasgowe. Vystúpili sme z Hekly a ozlomkrky sa hnali vyzdvihnúť si batožinu, aby sme sa nanovo “začekovali“, prešli novou, nekonečne dlho trvajúcou bezpečnostnou kontrolou, aby sme sa opäť usadili v lietadle, v starej známej Hekle, ale tentoraz v oveľa výhodnejšej polohe pri okne, ktorá sa vyplatila pri pristáti. V Akureyri nás pohľadom na bezoblačnú oblohu a zasnežené vrcholky hôr vítal z východu svitajúci nový a zo severu nástojčivo sa presadzujúci polárny deň.
Pristávací manéver islandského kapitána potlačil do zabudnutia výkon faerského, ktorý bol dovtedy v mojom osobnom rebríčku na prvom mieste, pretože sa mu podarilo pristáť na ostrove Vágar a zastaviť sa na konci útesu, ale pilotoval celkom malé lietadlo. Islanďan sa s Boeingom predieral pomedzi zasnežené hory a pristál na úzkej betónovej pristávacej ploche priamo vo fjorde. Ani doteraz si nie som celkom istá, či som od vyčerpania nemala halucinácie, keďže sme takmer celú noc nespali. Na letisku v Akureyri, kde sa už tlačili dve gigantické lietadlá, sme nastúpili do pripravených autobusov a čakala nás ešte päťhodinová cesta do Reykjavíku, ale keďže sme ju považovali za bonus, snažili sme sa ju neprespať. O 9:00 miestneho času (2 hodiny prvého dňa na ostrove sme si pripočítali k dobru) sme už boli v penzióne v Kópavogure.
Island leží na polceste medzi Európou a Amerikou, uprostred búrlivých vôd severného Atlantiku. Severnými brehmi sa takmer dotýka polárnej kružnice a na prvý pohľad sa javí ako nehostinný kus krajiny. Sotvakto však dokáže odolať podmanivému kúzlu harmónie divokých scenérií, keď sa s drsnou krásou plnou protikladov zblíži. S rozlohou takmer 103 tisíc km2 je druhým najväčším európskym ostrovom. Členité pobrežie ostrova tvoria hlboké zálivy, polostrovy a fjordy, iba južná časť, do ktorej sa zalieva divoký Atlantik, je pomerne kompaktná a miestami je lemovaná plážami s čiernym pieskom.
Povrch ostrova tvoria rozľahlé pláne mrazovej púšte, lávové polia a ľadovce, neoddeliteľnou súčasťou krajiny sú výrazné útvary spojené s vulkanickou aktivitou na ostrove, ako lávové kužele a maary (okrúhle plytké sopečné krátery s kolmými stenami a plochým dnom, vyplnené jazierkom).
Pre prírodné útvary Islandu je príznačná farebnosť širokého spektra. Z čiernych sopečných plání vystupujú svahy pohorí hrajúce dúhovými odtieňmi od okrovej cez oranžovú, po takmer karmínovú červeň. Nekonečné lávové polia sú pokryté hrubými vrstvami najrozličnejších machov, lišajníkov a v lete i najpestrejšími kvetmi. Prechodom k oblohe, ktorá zvyčajne farebnosťou nijako nezaostáva, býva modravá bieloba ľadovcov.
Z geologického hľadiska je Island veľmi mladým útvarom. Leží takmer uprostred Atlantiku na podmorskom chrbte, ktorý je dôsledkom divergentného pohybu Eurázijskej a Severoamerickej litosferickej dosky. Na pevnine sa divergencia prejavila vznikom riftového údolia Almannagjá, ktoré sa tiahne naprieč celým Islandom.
Ostrov je jednou z najaktívnejších vulkanických oblastí na svete, z historickej doby je známych okolo 200 erupcií, ale niektoré mohli prebehnúť v neobývaných oblastiach, preto nie sú doložené. Z 50 známych sopiek je i v súčasnosti 30 aktívnych a čas od času na seba upozornia. K najznámejším sopkám Hekla, Katla, Askja či Krafla.
K historicky najväčšiemu výlevu lávy došlo v roku 1783, kedy sa z 25 km dlhej trhliny Lakagígar v priebehu 50 dní vyliala láva, ktorá pokryla plochu 565 km2. V novembri 1963 juhozápadne od súostrovia Vestmannaeyar vznikol sopečný ostrov Surtsey, v preklade “Ostrov Boha ohňa“ a v januári 1973 v priebehu jedinej noci vznikla sopka Heimaey priamo v súostroví. V marci 2010 svetovú leteckú dopravu ochromil vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull, ktorý bol činný od marca do mája. V západnej časti ľadovca Vatnajökull sa nachádza sopka Grimsvötn, ktorá na seba upozornila v rokoch 1996 a 2004 a naposledy sa prebudila 21. mája 2011.
Opakom vulkanickej činnosti sú zdanlivo nečinné mohutné ľadovce, ktoré svojim sotva postrehnuteľným pohybom obrusujú i najtvrdšie podložie a po celom ostrove zanechali stopy v podobe morén, trogov, nunatakov (z grónčiny obrúsený skalný výbežok vyčnievajúci z ľadovcového podložia) či výplavových plošín, ktoré islandčina pomenovala sandry. Modravobiela hmota sa roztápa už pod tlakom vlastnej hmotnosti a z ľadovcov stekajú desiatky vodopádov. K hotovému súboju živlov dochádza pri výbuchu sopky priamo pod ľadovcom. Následkom bývajú katastrofické povodne známe ako jökullhlaup, pri ktorých sa masa vody unášajúca množstvo bahna, štrku i väčšie balvany rúti korytami pod ľadovcom. Z lávy, ktorá sa v kontakte s ľadovou kryhou prudko ochladzuje a tuhne vznikajú útvary so zarovnaným vrcholom, ktoré islandčina nazýva stapi. Celkove sa na ostrove nachádza 49 ľadovcov, z ktorých najstarším i najväčším je Vatnajökull, z ktorého na južnom okraji čnie najvyšší bod ostrova – nunatak Oraefajökull (2119 m.n.m.). Ďalšími ľadovcami sú Langjökull, Hofsjökull, Mýrdalsjökull či Drangajökull.
Ostrovné rieky nebývajú dlhé, islandské pramenia v horských oblastiach a napájané sú topiacim sa ľadovcom. V dôsledku tektonických pohybov sú ich toky prerušované mnohými zlomami a puklinami, ktoré voda prekonáva divokými vodopádmi. Najdlhšou riekou je 230 km dlhá Tjórsá, najvodnatejšou Jökulsá a spod Langjökullu vyteká Hvitá so známym vodopádom Gullfoss. Krajina je posiata i množstvom jazier. Jazerá vznikli činnosťou ľadovcov (Lagárfljót), v dôsledku tektonických poklesov (Þingvallavatn), niektoré vypĺňajú krátery vyhasnutých sopiek (Kerið) alebo vznikli prehradením lávovým prúdom (Mývatn).
Pozoruhodnou symbiózou sopečnej aktivity a vody je typický islandský fenomén – geotermálna energia, s charakteristickými horúcimi prameňmi, gejzírmi či bahennými sopkami. Oblasťami s maximálnou koncentráciou výskytu solfatarov a fumarol sú Námaskárd v SV časti ostrova, Landmannalaugar na juhu, Reykjanesfólkvangur v JZ časti Islandu. Najviac gejzírov sa nachádza v lokalite Haukadallur, jedným z nich je i Stóri Geysir, ktorý dal pomenovanie tomuto prírodnému úkazu po celom svete.
Podnebie Islandu je výrazne ovplyvnené Golfským prúdom, takže i napriek polohe pri polárnej kružnici je mierne, s množstvom zrážok, ktoré klesá smerom do vnútrozemia. Počas celého roka je počasie veľmi premenlivé a po celom ostrove vás sprevádza nikdy neutíchajúci vietor.
Vegetácia ostrova má charakter tundry a tvoria ju prevažne porasty machov, lišajníkov a vresovísk. Zalesnená plocha tvorí sotva 2 % celkovej rozlohy, podobu lesa najlepšie vystihuje ošúchaný vtip – ak ste zablúdili v islandskom lese, stačí sa postaviť a rozhliadnuť. Ani samotní Islanďania neveria legendám o hustých islandských lesoch, ktoré tu údajne našli prví osadníci a postavili z nich lode. Zrejme tu nikdy nerástlo nič než zakrpatené brezy či ihličnany a každý vyšší strom na ostrove bol zasadený ľudskou rukou.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
