Mám rád futbal. Ak sa zápas vydarí, je to strhujúca dráma a prináša katarziu. Ten šport písal dejiny veľkých krajín, aj malých ako Československo. Futbal je hra, podobne ako literatúra, a môže robiť život vzrušujúcejším a zábavnejším.
Dlho som túžil ísť v sobotu 10. októbra na historický zápas Slovensko – Slovinsko. Ako zázrakom som zohnal lístok.
Predajný systém fungoval tak nezmyselne, že by sa na ňom dali učiť princípy absurdnej drámy. Bol som presvedčený, že moja vstupenka je pravá, ale už si nie som istý.
Nepomaľoval som si tvár trikolórou ani som sa neobalil do slovenských zástav. No nemám nič proti fenoménu ozajstných a slušných fanúšikov. Priaznivci fantasy v dospelosti nosia plastové meče a černokňažnícke rúcha a gotičky zasa imidž japonských manga.
Prečo by mi mali prekážať chlapi, ktorí vedia naspamäť ligové výsledky, radi si trojfarebne prefarbujú vlasy a raz za čas si na štadióne zahulákajú? V dnešnom šielenom svete sme všetci trochu blázni.
Hneď pri vstupe na štadión som však skoro prišiel o život a verte mi, nepreháňam. Viem, čo je davová psychóza a za masovú hystériu pri vchode nemožno viniť divákov.
Sektor DS má kapacitu niekoľko tisíc ľudí a o ich kontrolu sa staralo iba sedem stewardov, čo je nový, nezmyselný názov pre ochranku.
Nijaké turnikety, nijaké elektronické snímače čiarových kódov – len neznesiteľná tlačenica, obrovský chaos a absolútne nezvládnutá organizácia.
Na štyridsať minút som sa ocitol v ľudskom valci, ktorý ma mliaždil a dusil. Najhroznejší pohľad bol na deti. Dievčatá a chlapci sa vôbec nemohli nadýchnuť a dav ich bezmocne strhával zo strany na stranu.
Rodičia sa ich snažili dvíhať nad hlavy, ale akýkoľvek pohyb už bol nemožný, a mnohé zostali pri zemi.
Chvalabohu, som dosť vysoký a keď som zvrátil hlavu dozadu, dýchal som, hoci mi už bolo na odpadnutie. Verím, že skandovanie „Hanba zväzu!“ začul aj Platini a preložili mu ho.
Keď som sa vydesený a znechutený dostal dnu, mal som akurát chuť ísť domov, pretože tam zmätok vrcholil. Popletení stewardi mi tvrdili, že dnu sa tlačí o päťtisíc ľudí viac ako je povolená kapacita.
Keď som márne hľadal svoje miesto, priznali, že hŕba lístkov sa predala na rady a sedadlá, ktoré na štadióne vôbec neexistujú!
V západnej Európe sa takéto stavby nájdu už len v knihách o dejinách architektúry. Namiesto nablýskaných reklamných predmetov by som uvítal viac ako osem pisoárov. Veľkoplošné obrazovky sú štandardom už aj na tretej Bundeslige. Jediná starobylá časomiera tristne odpočítavala čas.
Napriek všetkému vládla počas prvého polčasu dobrá atmosféra. Po prvom slovinskom góle sa však všetko zvrtlo. Ešte pred polhodinou zbožňovaní hráči sa zmenili na terče najhorších nadávok.
A to, čo som si vypočul o Nemcoch a Židoch, nebudem reprodukovať – hoci práve tie dva národy významne spoluvytvárali Slovenskóóó. Bolo mi z toho smutnejšie ako z výsledku.
Po jednej, aj keď ťažkej prehre, sa družstvo nepochováva. Reprezentantom Slovenska držím palce. Aj knihy sa končia až na poslednej strane a verím v šťastný koniec.
Ale to, čo sa deje pod súčasným vedením SFZ, presahuje všetky medze. Čo tých arogantných ľudí konečne preberie? Prvá obeť? Hanba zväzu!
Michal Hvorecký
