…když mluvím o běhání. Haruki Murakami je bežec, ktorý píše. Alebo, ak chcete, románopisec, ktorý behá. Štyri hodiny denne literárne tvorí, jednu hodinu džoguje. Toto robí každý deň už dvadsaťpäť rokov. Nemecký sociológ Georg Simmel si myslel, že v nás ľuďoch je čosi čertovské, čo nás aj pri nešťastí nášho najlepšieho priateľa núti (škodo)radostne pousmiať sa a povzdychnúť: „ej, dobre, že sa to stalo jemu a nie mne“.
Akoby na potvoru to funguje aj opačne. Postavení pred vlastné zrkadlo máme niekedy – či už si to sami pred sebou pripustíme alebo nie – problém tešiť sa z úspechu druhých, pretože si ho automaticky premietame na svoje zlyhanie. Preto fajčiari, ktorí nevedia prestať, neradi stretávajú takých, ktorí svoj zlozvyk spláchli dolu potrubím.
A preto je pre nebežcov riziko čítať Murakamiho bežecký diár. Ísť sa každý deň na polhodinku ,vyvenčiť‘ je zdravé, okrem športových topánok nepotrebujeme na to žiaden iný vercajg a behať sa dá prakticky kdekoľvek – no napriek tomu to robí málokto z nás. Čítať si o japonskom spisovateľovi, ktorý so železou pravidelnosťou beháva a ešte mu to robí radosť teda trošku hraniči so sebatrýznením. Ale tak nám treba.
Naše jediné šťastie je, že Murakami vo svojej knihe nemoralizuje. On vlastne ani nevie, či je pravidelné behanie pre každého zdravé. Začal s tým spontánne ako tridsaťtriročný, keď sa jeho myšlienky a príbehy neukladali len do kníh ale aj na brucho a boky. Skúsil aj futbal a bejzbal, pri nich sa ale necítil pohodlne a tak jednoducho s rockovou hudbou v ušiach behával. Hodinu denne, šesť krát do týždňa – dvadsaťpäť rokov.
Že mu to tak dlho vydržalo, nie je – teoreticky – veľká veda. V duchu hesla „aj v obyčajom holení fúzov je trošku filozofie“ /Somerset Maugham/ sa Murakamimu vďaka každodennej drine podarilo ponachádzať tucty prijemných a osviežujúcich maličkostí, ktore zo sporadických aktivít robia rituály a z rituálov skoro až meditáciu. Príjemne hrejivý pocit pri behu je napríklad očný kontakt a nenápadný pozdrav s oproti bežiacim kolegom-džogerom. Je to akási vnútrobežecká solidarita, vedomie, že ste sa rozhodli pre to isté „dobrovoľné utrpenie“ (no jo, džoging ako každý šport sem tam bolí) a že v ňom nie ste sami.
Podobne uspokojivo pôsobí stav úplnej prázdnoty duše, keď v hlave nemátoží vôbec nič a myseľ sa sústredí len na telo. Automaticky prekladá nohu cez nohu bez toho, aby vedela a rozmýšľala nad tým, ako to robí, ako dlho to ešte potrvá a čo strastiplné bude nasledovať potom. Dôležité je TERAZ nie POTOM – aký príjemný rozdiel je to v porovnaní s takým ranným vstávaním, pri ktorom myslíme na celú haldu povinností, ktoré na nás v ten deň ako neľutostný bachar čakajú.
No a nakoniec, nahlbšie do našich rozmaznaných pórov preteká asi pocit „rezignovanej sviežosti“, ktorý bežec zaživa na posledných piatich metroch vediac, že urazil kus štreky. Niet nad vyplavené endorfíny zadosťučinenia a rozkoše, ktoré sa u džogera dostavia pri poslednom došľapnutí za pomyslenú cieľovú pásku.
Obdobne sa napríklad cíti aj spisovateľ, ktorý finálnou vetou dáva bodku za svojím pracným románom.
A to je vlastne druhé tajomstvo obdivuhodnej bežeckej vytrvalosti Haruki Murakamiho. Beh a písanie sú u neho dve časti tej istej mince, ktoré sa navzájom dopĺňajú a ktoré bez seba nemôžu existovať. Murakami, zdá sa, patrí k tým šťastlivcom, ktorí pre seba v typickom orientálnom manieri objavil prirodzenú harmóniu medzi fyzičnom a psychičnom, akýsi jedinečne namixovaný osobný jing jang, vnútorný DNA-kompas pre šťastný a naplnený život.
Džoging udržuje telo a s ním aj myseľ v perfektnej kondícii, pomáha vyplavovať jedovaté emócie, ktoré pri spisovateľskom prehrabávaní sa v suteréne ľudskej povahy zákonite vyvstanú. Cibrená ľudská myseľ zasa fungovaniu tela dáva zmysel a zásobuje ho potrebnými citovými živinami, bez ktorých by tretie oko spisovateľa ostalo poloslepé (úplne slepí by sme potom ostali my, ktorí aj bez behávania vidíme len na oko jedno a tým cudzím tretím si preto tak radi vypomáhame). Tak džoging ako aj písanie kníh sú podobnými behmi na dlhé trate, ktoré vyžadujú poctivosť, silnú vôľu a discipĺinu – a to hlavne vtedy, keď človek veľa talentu nepobral (ako Murakami o sebe niekoľkokrát s vážnosťou tvrdí).
Táto prirodzená pokora je vlastne aj prísadou, ktorá Murakamiho bežecký denník robí tak návykovým. Čitateľ má dojem, že v knihe vidí človeka, akého stretáva každý deň vo výtahu a nie svetoznámeho spisovateľa. Murakami nevymýšla nič krkolomné, len pozoruje svoje telo a píše o tom, čo na vlastnej koži pozná – preto s ním jeho pocity vie zdieľat každý z nás. A – ruku na srdce – čo pošteklí človeka na duši viac než zistenie, že so svojimi pocitmi nie je sám?
Hodina denne, šesťkrát do týždňa po dobu dvadsiatichpiatich rokov – to vyzerá na pekne nudný stereotip. V skutočnosti je to však opačne – vo svete, ktorý sa čoraz viac snaží racionalizovať a ekonomicky zefektívniť každú minútu nášho voľného času sa Murakami zo svojho stereotipu vykĺbil a ukradol si trošku súkromna pre seba.
Autor je bežec-začiatočník.
————————————–
Haruki Murakami: jeden z najvýznamnejších japonských autorov románov a poviedok súčasnosti. Jeho diela boli preložené do tridsiatichšiestich jazykov, medzi najznámejšie patria Hon na ovcu (slovensky 2004), Nórske drevo (2002) a posledne román 1Q84 (2009).
Haruki Murakami: O čem mluvím, když mluvím o běhání / Preklad: Tomáš Jurkovič/ Vydavateľstvo: Odeon / Rok vydania: 2010 / Počet strán: 167
