Kedykoľvek vyvedie mladež „nevinnú“ brutalitu, z ktorej citovo zdravého človeka mrazí až v ‚morku‘ kosti, siaha sa po vysvetleniach do rodiny. Tá je spolu so školou – celkom správne – pokladaná za riečište všetkých sociálnych problémov a odchýliek správania sa, z ktorého všetko pramení a do ktorého všetko ústí. Rodina sprostredkuváva základný habitus normálna – podvedomé reakcie, tiky, pocity (ne)hanby – škola tieto zvyky v ideálnom pripade pestuje ďalej a vykresáva dieťa do humánnej osobnosti.
Kto ale vychováva rodinu a školu?
Po odpoveď si možno musíme zajsť až do USA. Akurát v mekke zápádných imaginácií a na prvý pohľad perfektne fungujúceho sveta, v kalifornskom Los Angeles, vznikalo začiatkom 50tych rokov dielko, Minima Moralia, ktoré pracne zachytáva (okrem iného) stále sa meniace jemnôstky medziľudských vzťahov a skladá z nich novú mozaiku noriem nášho spolužitia. Akurát, že tieto jemnôstky podľa autora, filozofa a muzikológa Theodora W. Adorna, dávno nie sú jemnôstkami ale masívnymi zrnami a mozaika nášho spolužitia nie je viac peknou mozaikou, ale ťažkou neobrúsenou kopou takýchto zŕn.
V skratke: v kontakte s druhými hrubneme, surovieme, tvrdneme a ešte si z toho všetkého v mene zle pochopenej predstavy o slobode robíme cnosť.
Adorno pritom nerieši žiadne kostrbaté metafyzické témy, skôr nostalgicky oprašuje zabudnuté miniatúry nášho niekdajšieho spolunažívania. Napríklad také obyčajné zdravenie sa. Kedysi sa nosili veľké gestá, snímali sa klobúky a decentne bozkávali ruky. Samozrejme, táto ceremónia bola teatrálna ale zároveň trochu spontánna, viac emocionálna a určite úctivá. Dnes na sebe naopak v prvotnom kontakte šporíme, nanajvyš niečo stroho a šablónotivo zakričíme a zdvihneme ruku na pozdrav. Aj oduševnené tľapkania a zasvätené chlapácke tirády pôsobia skôr tak ako keby sme sa bili.
Mnohí z nás okolo seba pri stretnutiach radšej rozhadzujeme horúce uhlíky, len aby sa k nám niekto nepriblížil, nenarušil náš životný priestor, nebodaj ešte našu osobnú integritu ba slobodu. Blízkosť či dotyky druhého v zásade rušia. Merítkom ľudskosti nie je intimita, ale prirodzene očakávaný „prirodzený“ odstup.
Obsedantné zdôrazňovanie práva na súkromie, na svoj vlastný ostrovček nedotknuteľnosti vo verejnom priestore je lákavé a v zásade iste správne, má však aj svoje následky. Tak máme vzťahy najradšej ako úplne predvídateľné sociálne interakcie, ako nejaké matematické rovnice s jasným výsledkom bez neznámych. Všetko spontánne a všetko prehnane vzrušivé je rušivé a vyvádza nás z miery. Pokľaknutie na ulici so sňatím čapice by dnes vyvolalo nanajvyš nepríjemné začervenanie a potláčanú hanbu – uisťovali by sme sa, či si niekto nevšimol, aký cirkus to tu vystrája ten pred nami. Ako na všetko ostatné, aj tu sme si našli technické riešenia (po)citových problémov.
Apropo, technika – tá je kapitolou sama o sebe. Ako si Adorno všimol, narábanie s technickými vecičkami často premietame aj do medziľudských vzťahov. Ťažkopádnymi dverami auta pri ich zatváraní asi tresknúť treba, potom však nimi trieskame aj doma, kancelárii, v škole… V akej atmosfére asi začne rozhovor dvoch ľudí, keď jeden z nich vojde do miestnosti a intuitívne za sebou ‚šmarí‘ dvermi?
O tom, že a ako nás technika mení, hovoria do nemoty aj evoluční biológovia a vyskúšať si to môže každý na vlastnej koži – napríklad za volantom auta. Málokedy sa človek odviaže zo svojho človečieho „ja“ smerom k väčšej odvahe a agresivite, ako keď má v rukách nadľudské možnosti, ktorých skutočný dosah poriadne nevníma (lebo ani nemôže).
Minima Moralia bola pritom napísaná začiatkom 50tych rokov pod vplyvom totalitných rokov 40tych, odvtedy sa čo to zmenilo. Ktovie, ako sa na našom vnímaní druhých a prístupe k nim odrazí fakt, že s väčšinou priateľov sa najčastejšie stretávame v okienku na kraji obrazovky ako s klbkom zdrojového kódu? Ako zatrasie našou vzájomnou citlivosťou kanalizacia pocitov do tlačidla „páči sa mi“?
Skrátka, s pretechnizovaním každodenného života sa z neho podľa všetkého vytráca jemnosť, dobré mravy, dištinkcie vnímania harmónie a krásy – teda predpoklady na to, byť človekom. Máme síce mobilné telefóny tretej generácie, 3D televízory, 6D kiná a weby 2.0 – naše medziľudské spolunažívanie sa tomu ale neprispôsobilo. Spôsoby, cnosti a spoločenské konvencie zastali niekde na verzii 1.0 a čo je horšie – od 50tych rokov niet vývojárov.
Vynájdenie protilieku pritom možno vôbec nie je syzifovskou úlohou – azda by na začiatok stačilo do nášho denného sirupu nanovo nadávkovať pomer medzi tým technicky presným & chladným a ľudsky teplým & spontánnym. Menej nintenda a viac Človeče, nehnevaj sa! Menej chatu a viac chát.
Nech jeden pre druheho nie sme iba vodiči, užívatelia, odosielatelia a binárni priatelia.
My, Exupéryho deti.
Pavol Lacko
Ilustračné foto: Stock.xchng
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
