„Literatúra je osud! Pri písaní prinášate vlastnú kožu na trh. Sám sa zdierate z kože! Písanie je smrteľne vážna práca.“
…povedal koncom 90tych rokov pre časopis Romboid Egon Bondy, kultová postava československého undergroundu. Nie je mnoho spisovateľov, o ktorých by bolo možné povedať čosi takéto bez zaváhania. Henry Miller však do tohto zoznamu určite patrí.
Hoci je vždy dobré, keď nestratíme zo zreteľa skutočnosť, že žiadne umelecké dielo nereflektuje skutočnosť vo jej komplexnosti, je potrebné uvedomiť si, že okrem textov založených na mystifikácii, hre a virtuálnom vytváraní a ukrývaní rôznych identít existujú aj také, ktoré idú na trh márnosti (hoci s umením) takpovediac zvlečené z vlastnej kože (či koží).
Tieto texty, podopreté, či skôr potvrdené životným étosom ich autorov, síce nevypovedajú o ich živote a povahe, sú však dokladom čohosi oveľa dôležitejšieho: sila autenticity a etickej integrity na strane reality dosvedčuje presvedčivosť fiktívneho sveta umeleckého textu. Vzťah implikácie, prostého vyplývania písania z reality, je nahradený dialektikou. Kvantitatívny nárast pozitívnej energie v živote a v mysli autora sa v istej chvíli preklopí na kvalitatívne novú úroveň, na ktorej môže vzniknúť umelecky hodnotný artefakt.
Miller naozaj, celkom v duchu Bondyho výroku, bral literatúru vážne. Len preto mohol písať s takým humorom, s takou drsnou iróniou, ako to môžeme čítať v Obratníku Raka: „Tak výborne si obaja rozumeli, že často, keď som o pol druhej navštívil Van Nordena, našiel som Bessie sedieť na posteli, prikrývky odhrnuté, a Van Norden ju nabádal, aby mu hladkala penis… „iba niekoľko hodvábnych pohladení,“ vravel, „aby som nadobudol odvahu vstať.“ Alebo ju žiadal, aby mu naň fúkala, a keď ani to nezabralo, chmatol si ho sám a triasol ním ako cengáčom, ktorým sa zvoláva na obed, a obaja sa dusili od smiechu.“
Miller nenávidel rasizmus a tak si uťahoval z nafúkanosti Židov, ktorí odporne zrelativizovali utrpenie zvyšku sveta tým, že to svoje postavili na piedestál a zabsolutizovali ho. Uťahoval si sám zo seba, keď sa nazval chodiacim pohlavným údom. Podľa neho by ľudstvo stratilo oveľa menej, keby privítalo svoju nízkosť, ako keď predstiera svoju výšku (civilizovanosť, humanitu).
Románom Obratník Raka spustil Miller lavínu rozhorčenia, odmietania a represie, ktorá sa v Spojených štátoch amerických skončila až 24. júna 1961. V prvom týždni po vydaní sa pritom predalo 68 000 výtlačkov. Kvôli súdnym procesom bol Miller na verejnosti známy ako autor špinavej, nechutnej a odpornej knihy – a ľudia sa zrazu nemohli dočkať, kedy si ju prečítajú. Je zaujímavé, že po skončení oficiálnej cenzúry nastúpila cenzúra neoficiálna. Spustili ju americké feministky, ktoré ho obvinili z toho, že ženy v tomto románe vykreslil výlučne ako objekt ukájania mužských sexuálnych chúťok. Kým teda v 30. až 50. rokoch čelil útokom puritánov kvôli zobrazeniu ženského tela a pohlavného aktu ako takého, v 60. a 70. rokoch sa na ňom vybúrili feministické fanatičky kvôli jeho údajnému sexizmu. Vyčítali mu, že ženy vykreslil ako porazené bytosti, pretože sú povoľné i preto, že povoľné nie sú.
Nikto pritom nepochopil jednu základnú vec: a síce, že literatúra nie je zodpovedná za to, v akom stave je spoločnosť. Miller nebol sociálnym inžinierom, neprojektoval skutočnosť, nekonštruoval ju. V Obratníku Raka neobhajuje nerovnosť muža a ženy. Len ju umelecky zobrazuje a poukazuje na ňu. Ona totiž naozaj existovala bez ohľadu na to, či kdesi existoval a písal aj nejaký Henry Miller z Brooklynu. Ak však politické elity vyhlásia, že pre spoločnosť je škodlivé zobrazovať tieto veci v literatúre, ľudia možno nikdy nezistia, že to, čo im v skutočnosti škodí, je všade okolo nich. Občania v konzumnej spoločnosti (a na konzumný charakter Ameriky poukázal Miller už v 20. rokoch 20. storočia) majú totiž tú skvelú vlastnosť, že dokážu zo svojho vedomia vytesniť všetko, čo sa označí za nebezpečné pre ich konzumný životný štýl.
Podľa Eriky Jongovej, ženy, ktorá bola v jeho intímnej blízkosti mnoho rokov, sa v jeho knihách sex objavoval v záujme (aj) estetického osvietenia čitateľov, scitlivenia ich zmyslov: „Keď kráčam po bulvári de la Madeleine a dobiedzajú do mňa kurvy, striasa ma čo len pozrieť na ne. Je to vari preto, že sa mi vidia exotické, alebo dobre živené? Nie, zriedka človek nájde na bulvári de la Madeleine krásavicu. Ale u Matissa, v hľadačstve jeho štetca, nachádzame drobné záblesky ženskosti, ktoré zhmotňujú tie najpominuteľnejšie túžby.“
Je Obratník Raka pornografickým románom? Pornografia je masové produkovanie najrôznejších – a pritom takých rovnakých – zobrazení pohlavných aktov. Pornografické dielo je vytvorené za účelom dosiahnuť zisk a ďalej ho kumulovať. Za pornografickým textom nie je nič – len pohlavný akt. Miller zobrazenie tohto aktu využil na útok proti vtedajšiemu charakteru Ameriky. Jej puritanizmus mal tendenciu systematicky prehliadať všadeprítomnú pornografiu a divoko napádať umelecké diela so silným sexuálnym prvkom. Pokrytectvo amerických elít bolo v tom čase prakticky bezbrehé. Ako na to spomína Erika Jongová: „Predstavujem si zbožných južanských senátorov, ako idú z rannej modlitby a raňajok v Bielom dome, aby sa pozreli – prísnym cenzorským okom – na pornografické filmy, aby si zavystrájali so sekretárkami a potom schvaľovali zákony, ktoré zakazujú zvyšku Ameriky robiť to isté. Sex v Amerike nie je nič pre plebs.“
A pritom to bolo také jednoduché. A také absurdné. Vôbec nešlo o to, že by bol Miller pornografiou posadnutý grafoman. Bol len politicky nekorektný. Nebol však výnimkou – pred ním i paralelne s ním boli umlčiavaní mnohí iní spisovatelia. Už spomínaná Jongová ponúka tento postreh: „Keď bolo v rokoch 1914-1915 zakázané dielo Dúha D. H. Lawrencea, zdôvodňovalo sa to obscenitou, no v skutočnosti to bolo kvôli Lawrenceovmu protivojnovému sentimentu a kvôli skutočnosti, že mal za ženu Nemku v čase, keď u mnohých ľudí prevládali protinemecké nálady. Studňa osamelosti Radclyffa Halla bola v roku 1929 zakázaná navonok kvôli necudnosti a obscenite, v skutočnosti ale kvôli prezentovaniu lesbických postáv v dobrom svetle. Mnoho kníh o antikoncepcii a sexuálnych technikách bolo zakázaných, údajne opäť kvôli obscenite, ale v skutočnosti preto, že ženám umožňovali kontrolovať pôrodnosť a sexuálne prežívanie. Za tieto hriechy boli perzekuovaní spisovatelia ako Margaret Sangerová alebo Havelock Ellis.“
A prečo odmietala Amerika vydať Obratník Raka Henrymu Millerovi? Mnoho môže naznačiť jedno portugalské príslovie, ktoré si nechal vytlačiť na každý list svojho dopisného papiera: „Keby sa hovná dali predávať, chudobní by sa rodili bez zadkov.“ Miller veril v nevyhnutnosť zničenia západnej civilizácie, veril, že tento systém zvnútra rozožerie nesloboda, ktorú sám produkuje. Keďže bol typom povaľačského spisovateľa – teda spisovateľa, ktorý sa odmietal zapojiť do výrobno-predajného súkolia amerického kapitalizmu – nemohol mať rád Spojené štáty, ktoré jeho spôsob života považovali za necnostný, za morálne zlyhanie. Aj preto je Obratník Raka zasadený do prostredia Paríža. V New Yorku by to mohlo byť uveriteľné akurát vtedy, keby sa rozhodol napísať sci-fi alebo lacnú paródiu.
V Európe bola chudoba len nedostatkom šťastia, v Amerika bol umelec ako taký zločincom (ak nepísal bestsellery). Ak bol k tomu ešte aj chudobný, správal sa neamericky. George Orwell raz trefne postrehol, že „kým Francúz Céline z tohto života v biede, špine a spoločenskom opovrhnutí urobí román, ktorý je jednou-jedinou stokou kliatia, nenávisti a vzdoru, Američan Miller sa naopak v tomto prostredí cíti šťastný, všetko ho zaujíma, stále niečo obdivuje a napíše románovú ódu na radosť zo slobody a voľnosti, ktorú v Paríži cíti. A táto extatickosť je vlastne jediným tmelom príbehu podávaného útržkovito a na preskáčku“ V texte je to však miestami problematické: „Paríž pripomína kurvu. Z diaľky vás očarí, už sa nemôžete dočkať, kedy mu padnete do náručia. O päť minút vás zaplaví prázdnota, zhnusíte sa sám sebe. Akoby vás niekto podviedol.“ tento citát je tiež dôkazom, že Miller v sebe nosí hlboký étos a nadhľad.
Erika Jongová zase si spomína na Millerovo zhrnutie sveta práce v New Yorku okolo roku 1920, keď začal pracovať vo Western Union: „Celý systém byl tak prohnilý, tak nehumánní, tak všivý, tak beznadějně korumpovaný a komplikovaný, že by bylo třeba génia, aby do něj vnesl pořádek či smysl, nemluvě o lidskosti nebo dústojnosti. Byl jsem zcela proti celému systému amerického zaměstnávání, který je shnilý zevně i zevnitř… Z ptačí perspektivy jsem viděl celou americkou společnost. Byl jsem jako stránka, vytržená z telefonního seznamu. Abecedně, číselně, statisticky to dávalo smysl. Ale když jste se na to podívali zblízka, když jste prověřili každou stranu zvlášť, nebo každou část zvlášť, když jste prověřili každou jednu individualitu a to, z čeho se skládá, prověřili jí dýchaný vzduch, život, který vede, šance, které riskuje, uzříte něco tak hnusného a ponižujícího, tak nízkého, tak mizerného, tak naprosto beznadějného a nesmyslného, že je to horší než pohled do nitra vulkánu. Uzříte celý americký život – ekonomicky, politicky, morálně, spirituálně, umělecky, statisticky, patologicky. Vypadá jako velký syfilitický vřed na z poklopce trčícím čuráku…
Pri uvažovaní o Obratníku Raka možno okrem problému pornografie naraziť aj na problém gýča. Je Millerov Obratník Raka gýčový?
Podstata a zákony krásna sa menili stále s príchodom nového umeleckého obdobia. Kristus na kríži sa raz zobrazoval krvavo ako nepríjemná výčitka, inokedy zženštilo či transcendentne umelo. Kedy išlo o gýč? Alebo je gýč samotné ukrižovanie Krista? Gýč je artefakt, ktorý predstiera, že je niečím, čím nie je, ale čím v podstate ani nechce byť. Predstiera, že je umením a zároveň dáva najavo, že s ním nemá nič spoločné. Túto paradoxnú situáciu dokáže navodiť preto, lebo je komerčným tovarom, určeným na spotrebu, zároveň však vypĺňa ten priestor, ktorý predtým „patril“ umeniu.
Gýč kompromituje umenie tým, že sa naňho navonok v mnohom podobá. Je však prázdny, bez étosu, nie je zhmotnením tvorivosti a životného údelu umelca. Je produktom masovej výroby. Nie je v ňom nič okrem toho, z čoho bol vyrobený. Gýč sa preto nedá interpretovať. Neskrýva v sebe nekonečnú mnohoznačnosť umeleckého artefaktu. Je formou, absolútnou kópiou, odliatkom určeným výlučne na konzumáciu. Okrem snahy páčiť sa, vykazuje už len jeden atribút a tým je emocionálnosť. Práve emócie ako nižšie city pôsobia na masového spotrebiteľa a vzbudzujú v ňom dojem, že to, čo vníma, je umenie, lebo pri kontakte s ním sa v človeku niečo pohlo. To „niečo“ však nie je intelekt ani vyšší cit. Len živočíšna emócia skrížená s konzumným pudom.
Je teda Obratník Raka pornografický gýč? Rozhodne nie. Miller totiž používa obscénnosť, aby čitateľa šokoval a tak ho prebudil, ale akonáhle je prebudený, tak ho – slovami Eriky Jongovej – vezme ku hviezdam. Sám Miller k tomu povedal: „Je Milenec lady Chatterleyovej obscénny? Ak áno, ako je obscénnosť ospravedlnená?“, pýta sa. Žiadne ospravedlnenie nie je potrebné, odpovedá si. „Život je obscénny a zázračný a ani pre neho nie je žiadne ospravedlnenie.“ A na inom mieste: „Moderný spisovateľ používa obscenitu rovnako ako starí spisovatelia používali sviatosť.“ Obscénnosť Obratníka je teda znakom, ktorým gýč nikdy nedisponoval, ani disponovať nebude. Miller ním oslobodzoval Ameriku z puritánskej neľudskosti, ktorá jej ordinovala hriech v dávkach, ktoré by ju museli skôr či neskôr položiť.
V podstate možno povedať, že platí zhruba toto: obscénnosť, pornografia je gýčom, keď jej chýba estetický a etický (axiologický) rozmer. Je spotrebným tovarom určeným na konzumáciu. No keď sa ňou zobrazí niečo, čo čitateľovi (divákovi, poslucháčovi) ponúkne ďalšie interpretácie, ide už o umelecké dielo. Ako ďalší príklad, na dôkaz, že Henry Miller nebol výnimkou, možno uviesť Arta Spiegelmanna, ktorý vytvoril román Maus – a tento mal komiksovú podobu. Témou však bola kritická reflexia a vyrovnanie sa s holokaustom. Profesor filozofie a estetik Tomáš Kulka to komentoval takto: „Podařilo se mu vyhnout kýči právě prostřednictvím toho média, které je kýči vlastní – což je svým zpúsobem geniální“ Opačným príkladom môže byť Picassova Holubica, z ktorej sa stal gýč len preto, že ju komunistický režim transformoval do ideologického symbolu. Je zaujímavé, že práve Picassove kresby zdobia slovenské vydanie Millerovho Obratníka.
„Kolik středozemního slunce je v Millerově próze, třebaže se plazí po zašlých dírách velkoměst! Nemúžeme než souhlasit s Georgem Orwellem, který o Obratníku Raka napsal: Tato kniha je dílem šťastného člověka.“ hovorí slovinský literárny kritik Mitja Čander.
A čím iným než šťastím dáva človek najavo svoju ľudskosť?
…………………………………….
Henry Miller: Obratník Raka
pôvodné vydanie: Obelisk Press, Paris 1934
Tatran 1970
preložil Jozef Kot
doslov napísal Dušan Slobodník
