Pokúsiť sa vytvoriť morálnu, etickú a ešte k tomu funkčnú spoločnosť zo Slovákov je ako spravovať si hudbu cez iTunes. Niežeby to v princípe nešlo, podaktorým skúsenejším vývojárom z Apple sa to dokonca už aj podarilo, len to skrátka chce kurevsky veľa času a trpezlivosti.
Slováci, myslia sa tým tí súčasní, nie tí krásni ušľachtilí staroslovenskí elfovia, čo si ich Rafaj s Ficom stelesnili v soche Svätopluka, nie sú práve vzormi individuálnej morálky. Čo si budeme navrávať. Aby som to povedal ešte priamejšie a s rukou na srdci, sme v podstate bandou zasraných oportunistov, ktorých len máločo dokáže potešiť viac, ako keď sa im podarí všetok um a talent použiť na úspešné vydrbanie so systémom.
Máme vlastné normy a nepísané zákony odvolávajúce sa na akúsi miestnu verziu sedliackeho rozumu. Policajtom neplatíme pokuty, ale snažíme sa s nimi dohodnúť, či by sa to tak nejako, veď viete ako, nedalo, ani bločky nepotrebujem. Remeselník sa opýta rovno a bez vytáčok, vedúci, faktúrku netreba a to slovenské v nás velí prikývnuť a ešte byť rád, lebo ak už toto nie je ukážkový win-win, tak potom už neviem čo. Medzi kamarátmi sa patrí si koncom roka vzájomne znížiť daňový základ, ak je kamarát alebo člen rodiny zamestnaný na úrade, tak je jeho svätou povinnosťou uľahčovať život blížnym svojim. Péeniek vieme v prípade potreby naťahať z rukáva viac ako Horác Badman srdcových kráľov, nevraviac o rezidentských parkovacích kartách, pretočených tachometroch a ďalších z miliárd každodenných príležitostí prihrať si nezištnú malú domov, takú čo nikoho nebolí, aspoň teda nikoho koho by sme poznali. A tak to ide naprieč životom, naprieč štruktúrami, od žiackych ťahákov až po drobné podvody na poisťovniach, všetko v duchu onoho lokálneho étosu, v ktorom múdry je ten kto uchová najviac pre seba a blbý (a väčšinou aj osamelý) zasa ten, kto platí a nepodvádza, ešte aj toho psa prihlásil, darmo mu sused vravel, že za to v živote pokutu nedostal.
V druhom pláne sme z toho síce mierne paranoidní, na všetko sa pozeráme optikou vychcaného špekulantíka, veď kto už by nám chcel dať čo zadarmo, a tie drobné texty na spodku obchodných podmienok majú dĺžku ako keby ich Gusto Murín písal, len aby obsiahli všetky vývrtky, ktoré voči nim už stihla Slovač vymyslieť. Ale aj tak sme na seba hrdí a radi sa verejne chválime s vecami, o akých ďalej na západ od nás buď taktne mlčia, alebo im ani len nenapadnú. Keď už je raz niečo súčasťou folklóru, ťažko si osobné úspechy nechávať len tak pre seba a ešte ťažšie neklepať si prstom na spotené čelá pri zriedkavých stretnutiach s odpadlíckymi poctivcami, čo si myslia že je správne mať v MHD štiknutý lístok alebo nebodaj upozorniť pokladníčku v Tescu, že sa pomýlila v ich prospech.
Ale pri všetkej tejto našej svojráznosti, máme sebavedomý pocit či skôr stihomam, že v skutočnosti nepatríme medzi národy, ktoré s nami tieto morálno-vôľové vlastnosti zdieľajú, ale skôr medzi tie, kde oné drobné prejavy kamarátstva a snahy ušetriť celkom neromanticky nazývajú rodinkárstvom, konfliktom záujmov, zlodejstvom či korupciou a v duchu týchto hanlivých názvov sa k nim aj stavajú. Takže keď vidíme, že niekde v USA alebo v Holandsku politik odstúpi zo svojej funkcie na základe podozrenia z niečoho, čo je takmer pod rozlišovaciu schopnosť bežného Slováka, hovoríme si, že tak je to správne a zazlievame našim politikom, že aj oni sa nesprávajú tak isto. Ako keby naši, slovenskí, politici neboli v skutočnosti zo Slovenska, ale boli vychovaní v liahniach zženštilého Západu a my sme si ich len importovali aj s certifikátmi večnej morálnej čistoty a osobnej bezúhonnosti. Ešte aj ten nadšený propagátor detektrov lži sa onehdá priznal, že už mal tú česť ponúknuť úplatok a titulkový obrázok k tomuto moralizovaniu je, podobne ako väčšina obrázkov na Humne, ulopkovaný naverímboha z webu, lebo je to tak proste jednoduchšie.
A keď toto pozabudnutie našej vlastnej podstaty, toho kto sme my sami, z akých hodnôt vychádzame, ako sa správame v každodennom živote a nie len pri lajkovaní toho čo si myslíme, že by v skutočnosti malo byť správne, keď toto všetko naberie obludné rozmery, neváhame tasiť občianskej postoje a ísť vešať plyšové gorily na námestia a skandovať, kto všetko by mal ísť do basy. A máme pravdu, tí čo porušili zákony by do basy naozaj mali ísť, ale nie preto že ich porušili vo veľkom a všetci sme to zrazu uvideli v novinách. Mali by sedieť všetci tí, čo nerešpektovali pravidlá spoločností ku akým zbožne vzhliadame, nezávisle od toho, či ich porušili vo veľkom, alebo v malom. Jednoducho, ak nám ide naozaj o spravodlivosť, treba potrestať nielen veľké gorily, ale v prvom rade začať od seba. Potrestať všetky maličké bezvýznamné gorilky-milióny, ktorých tu, ak to ešte zhovievavo odhadnem, máme asi tak dva a pol milióna, ale pravdepodobne ešte oveľa viac.
Dav na námestí môže mať okrem presvedčenia o vlastnej neomylnosti mnohé sily, najmä fyzické, ale skutočnú silu, ktorá dokáže robiť zmeny aké sa podarili v roku 89, majú len davy s výraznou morálnou prevahou nad cieľmi svojich koordinovaných pokrikov. Bez morálnej prevahy je to len tupá frustrácia. Môže priniesť násilie, ale len ťažko môže získať rešpekt. V deň keď sa nadkritické množstvo tohto národa stane rovnako prísnymi voči sebe samým, ako sú prísni voči politikom, potom budú skorumpovaní politici ostávať v hanbe a odstupovať aj bez námestí. Ten deň sa (a tu som možno optimista), blíži. Keď si porovnám Slovensko na konci mečiarizmu a dnes, je na tom podľa mňa ľudsky, zákonmi a odmietaním korupcie o kus lepšie, i keď stále ďaleko od cieľa.
Politici nezvyknú prerastať kultúru a morálku z ktorej vzišli. Prečo by to tiež robili, kde by v sebe vzali to nutkanie? Tí, čo ich máme teraz sú práve takí, pretože tak sme si ich vychovali. Sú z našich rebier, sú Slováci, dokonca priemerní Slováci, lebo priemernosť je princípom demokracie. Až my budeme lepši, budeme mať nárok na lepších politikov a konečne aj morálne právo odsúdiť tých skorumpovaných, pretože vtedy to konečne budú čierne ovce stáda. Jediný recept, ktorý na urýchlenie celého procesu existuje je položiť si jednu otázku, vždy keď sa dostaneme do situácie v ktorej sa rozhodujeme medzi viacerými riešeniami s rôznymi morálnymi hodnotami.
Tá otázka by mala znieť asi takto:
„Keby vec, ktorú sa práve chystám spraviť, urobil verejne známy politik, zdalo by sa mi jeho rozhodnutie správne?“
Podľa odpovede v každodenných situáciách potom, prosím, zvážme svoje morálne právo ísť vešať, či zatvárať hocikoho iného.
Rado Ondřejíček
© Humno.sk – Milióny goríl sa nemôžu mýliť / Publikované so súhlasom autora
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
