Keď som sa v minulosti prechádzal po Rožňave všímal som si predovšetkým ľudí. Či náhodou nestretnem alebo na druhej strane cesty neuvidím nejakého známeho, kamaráta alebo bývalú spolužiačku. V posledných rokoch a mesiacoch si však viac všímam okolie, v ktorom sa pohybujem. A je to smutný až žalostný pohľad.
Štrkové ihrisko, na ktorom som hraním futbalu a hokeja (aj keď to pôvodne bolo volejbalové ihrisko) strávil s kamarátmi značnú časť svojho detstva zmizlo pod nánosom buriny. A keby nebolo iniciatívy môjho suseda Gabiho Szabóa, zmizlo by úplne za plotom súkromnej záhrady. A vôbec, jediné použiteľné detské ihrisko v širokom okolí miesta môjho bydliska je v záhrade Stavbaru (čo je neplatená reklama pre súkromnú firmu, ale čo sa dá robiť, keď súčasnému vedeniu mesta sa takáto reklama veľmi robiť nedá).
Občas mám pri prechádzkach po Rožňave pocit, že som v Hollywoode a prechádzam sa medzi kulisami, v ktorých sa natáča film odohrávajúci sa desiatky rokov po nejakej katastrofe, ktorá vyhubila väčšinu ľudstva. Trávniky medzi bytovkami zarastené polmetrovou burinou. Chodníky z oboch strán zúžené o štvrtinu trsmi trávy rastúcimi na nánosmi zeminy pokrytom asfalte, kríky a stromy zužujúce a znižujúce profil chodníkov, takže človek raz musí skloniť hlavu a raz počkať kým prejde človek idúci oproti, lebo napriek tomu, že chodník je dosť široký, dvaja ľudia naraz neprejdú. A sem-tam torzá preliezok, hojdačiek a pieskovísk, ktoré naznačujú, že kedysi v týchto miestach boli detské ihriská. Keby som na celej prechádzke nestretol ani živú dušu, bola by to scéna ako vystrihnutá z už spomínaného katastrofického filmu (napadá ma napríklad film I am Legend so spustnutým a zarasteným Manhattanom, alebo zábery z mesta Černobyľ). Pred rokom či dvomi síce mesto dalo opraviť chodník od Pošty po Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ale to je zúfalo málo. Chodníkov, ktoré už ani nevyzerajú ako chodníky je v tomto meste veľa. Príliš veľa. A funkčných detských ihrísk málo. Veľmi málo. Aspoň na „mesto s výhľadom“.
Otcovia mesta pri predaji mestského majetku aj pri schvaľovaní úveru na prevádzku mesta viackrát vyslovili myšlienku, že nemôžeme dopustiť, že Rožňava sa prestane rozvíjať. A preto investovali značnú sumu peňazí napríklad do výstavby viacúčelovej športovej haly. Nemám nič proti športovej hale, ale…. Potrebuje ju bežný obyvateľ mesta Rožňava viac ako chodníky, po ktorých sa dá normálne chodiť? Alebo. Koľko rožňavských detí bude môcť v tejto hale každý deň športovať? Tých 20 alebo 40, ktoré trénujú basketbal? A čo tie ostatné? Čo ponúklo „mesto s výhľadom“ im?
Na dvoch zo štyroch zasadnutí Mestského zastupiteľstva, na ktorých som sa v posledných mesiacoch osobne zúčastnil, sa najbúrlivejšia debata roztočila okolo dotácií pre rožňavský basketbalový a futbalový klub. Kým pri téme prázdnej mestskej kasy väčšina z 19tich poslancov a poslankýň mlčala (asi preto ich potrebujeme aspoň 17 a nestačí aby ich bolo 13), tak pri téme dotácií pre basketbalový a futbalový klub odrazu časť poslancov zázračne ožila a s plnou vervou sa pustila do debaty. Len škoda že im tento entuziazmus nevydržal aj pri ďalších bodoch programu zasadnutia Mestského zastupiteľstva.
Je naozaj prvoligový basketbal a štvrtoligový futbal to, čo toto mesto nevyhnutne potrebuje pre svoj rozvoj? Bez nich by sa Rožňava zmenila na mesto bez výhľadu? Nemali by sa zmeniť priority pri rozhodovaní o tom, na čo sa použije to málo peňazí, ktoré mesto má vo svojej kase?
Ja si myslím, že priority by sa mali zmeniť. Balík peňazí je obmedzený a vzhľadom na dopady finančnej a hospodárskej krízy nebude tento a budúci rok väčší ako po minulé roky, ale práve naopak, bude menší. O to viac treba, aby sa s týmito peniazmi nakladalo účelne. Aby sa prehodnotili priority. Aby sa peniaze dávali na to, čo slúži väčšine občanov tohto mesta a nie malým záujmovým skupinkám. Tie si môžu svoje koníčky financovať z vlastného vrecka, alebo z darov súkromných sponzorov. V opačnom prípade sa môže stať, že za dva-tri roky sa z Rožňavy stane „mesto s výhľadom“…. nahradiť iné mesto v známej pesničke skupiny Karpina „Najväčšia diera je Prievidza….“
Ivan Kuhn
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
