Pred niekoľkými dňami sa konala v Revúcej v rámci 6. ročníka multikultúrneho festivalu Carpe Diem beseda so Štefanom Hríbom.
Podujatie každoročne pripravujú študenti Prvého slovenského literárneho gymnázia, v rámci ktorého sa študuje aj žurnalistika. Spolu s literárnou tvorbou má tieto dva predmety vo svojom učebnom pláne ako jediné gymnázium na Slovensku.
„Keď chcete byť novinári, čo vám inak neradím, ale keď teda chcete byť novinári, musíte byť trocha drzí,“ povedal hneď na úvod Štefan Hríb. Ako ďalej povedal, nemá žurnalistickú školu, vyštudoval elektrotechnickú fakultu. „Končil som gymnázium ešte za komunizmu a vtedy študovať niečo ako žurnalistiku bolo dosť nezmyselné, pretože keď ste vtedy boli novinár, tak ste museli písať buď to, čo chceli komunisti, alebo ste nemohli písať. Väčšinou to tak bolo, hoci boli výnimky a to sa mi teda nechcelo,“ pokračoval.
Aké boli vaše novinárske začiatky?
„Ja som sa novinárom stal tak, že prišiel rok 1989 a zrazu sa to dalo. Robil som vtedy v SAV. Skúmal som taký jav, ktorý sa volá supravodivosť. Čo asi neviete, čo je, ale ani ja. A skúmal som to tam asi dva roky a keď som stále nevedel, čo to je a cítil som sa tam dosť nezmyselne, tak som mal šťastie. Ivan Hoffman, folkový spevák a novinár, ktorý naspieval hymnu Nežnej revolúcie Sľúbili sme si lásku, sa ma spýtal v r.1991: Ty, nechceš robiť niečo iné, než tú vedu? Ja že chcem, ale nemám školu na nič iné a on že to nevadí, že ani ja nemám školu, tak napíš nám niečo. Pracoval vtedy v Lidových novinách, to boli najväčšie noviny v Československu. Rozpadávalo sa vtedy hnutie Verejnosť proti násiliu a keď sa to dialo, Ivan musel niekde ísť a vraví mi: Veď tam choď ty na to zasadnutie a to, čo budeš vidieť, napíš a pošli to do Prahy do tých Lidových novín.
Tak ja som to urobil, iba také poznámky a poslal som to do Prahy, mysliac si, že to je pre nich podkladový materiál, pre tú redakciu, o ktorej som si myslel, že je to niečo posvätné. Na druhý deň som si kúpil Lidové noviny, ktoré mali vtedy náklad 700 000 kusov. Iba som sa chcel pozrieť, či to nejako použili. A oni, podľa mňa troška blázni, urobili to, že to, čo som im ja tam poslal, celé uverejnili ako hlavný článok na prvej strane a ešte to urobili tak, že tam bol môj podpis. Nejako prispieť k tomu svojou malou čiastkou, aby tu bola trocha normálna spoločnosť a trocha normálne médiá, tak tá vec ma k tomu priviedla a tá vec ma pritom pravdupovediac drží do dnes.“
V čom vidíte motiváciu pre novinársku prácu?
„Medzi novinármi sú často všelijaké motivácie. Väčšinou je motivácia tá, a týka sa to hlavne televíznych novinárov, že sú známi. Dáva to tým ľuďom pocit hodnoty, dáva im to pocit, že ide po ulici a poznajú ho tí, čo idú oproti.Tak má taký pocit, že to som ale frajer, pritom iba číta správy, počasie alebo také niečo. To je väčšinový motív.
Ďalším motívom je zarobiť peniaze. Sú medzi novinármi, teda v médiách, pozície, ktoré sú celkom dobre platené, zase sú to tí čítači správ, ktorí si ich ani len sami nepíšu, len čítajú. Majú make-up a to je celé, ale je to dobre ohodnotené. To je tá druhá veľká motivácia. A úplne menšinová motivácia, ale aj takí sú, je, že berú to svoje povolanie nielen ako zamestnanie, ale že to berú tak, že robia niečo, čo je dôležité. Čo má zmysel a čo snáď aj niečo môže zmeniť k lepšiemu. A táto motivácia mňa pri tom dodnes drží.
Je to skutočne mnohokrát nepríjemné povolanie. Často ste terčom všelijakých útokov, píšu vám ľudia všelijaké nenávistné maily a listy, až po úroveň „Odsťahuj sa odtiaľto, ty nepriateľ Slovákov!“, alebo „Najlepšie by bolo, keby ťa niekto zastrelil!“ To si ale zvyknete, to je to menej nepríjemné. To nepríjemné je, že je to taký zvláštny životný štýl. Nemáte čas, nemáte voľno. Nie je to tak, ako normálne zamestnanie, v ktorom keď odrobíte osem hodín, máte voľno a potom sa prácou zaoberáte až na druhý deň. V tomto zamestnaní ste v práci, robíte rozhovory, no a potom, keď prídete domov, idú správy a musíte si ich pozrieť, aby ste vedeli, čo sa deje. Čiže nemáte nikdy taký pocit, že teraz ma nemusí nič zaujímať, tak relaxujem.“
Aká je pozitívna stránka tejto profesie?
„Tá pozitívna stránka, síce jediná, ale najdôležitejšia, je tá, že môžete slobodne povedať, čo chcete o predsedovi vlády, o prezidentovi, o predsedovi Najvyššieho súdu, atď. Oni vás možno potom trošku odsúdia, ale to nevadí. Dokonca sa stane, že keď sa niečoho dobrého zastanete, alebo niečo zlé odhalíte, tak zmeníte niečo. Zmeníte nejaké rozhodnutie štátnych úradov alebo zmeníte osud nejakého človeka, ktorý je nespravodlivo obvinený, alebo zastanete sa slabšieho, ktorý má ale pravdu a pomôže mu to. Nie veľa zamestnaní je takých, že môžete niečo dobré urobiť a že je to hmatateľné, že tomu človeku sa zmení k lepšiemu život. To je to, čo ma pritom drží a čo stojí aj za všetky tie odvrátené strany toho.“
Ako hodnotíte 20 rokov po?
„To je náš taký večný spor. Sú ľudia, ktorí hovoria, že sú všelijaké problémy na Slovensku, všeličo sa nedarí, všelijaké aj zlé veci sa dejú. Kradne sa, korupcia je veľká a podvádza sa atď., ale v zásade to ide k lepšiemu. A mne vyčítajú, aj moji kamaráti, že prečo som taký kritický. Ako keby tu bolo úplne nejaké peklo. Podľa mňa je to nedorozumenie. Ja si vôbec nemyslím, že tu je peklo. Ja ani nie som žiaden idealista v zmysle, že ľudia sú anjeli a že len hľadáme tých anjelov, ktorí sa stanú predsedami vlád a potom bude všetko krásne.
Ja si myslím, že ľudia nie sú anjeli, čiže nie som naivný v tomto zmysle. To nedorozumenie spočíva v tom, že podľa mňa novinár má byť taký, že ak vidí niečo zlé, tak to má zakričať, lebo inak si to ľudia vôbec nevšimnú. Inak budú ľudia vravieť, že veď je vlastne všetko v poriadku a o to viac politici a všelijakí mocní budú zneužívať svoju moc. Myslím si, že zodpovednosťou novinára je urobiť čo najviac, aby sa veci zmenili k lepšiemu a cesta k tomu je tá, že sa tu bude nahlas hovoriť o tom, kto je kto, kto čo robí. Novinár má tie veci hovoriť ostro, nemá byť kompromisný: No však je to zlé, ale nie je to až také najhoršie, lebo to vedie k tomu, že to bude najhoršie potom.“
Mnohé denníky, mnohé média a koniec koncov aj váš týždenník sa teraz ocitli pod paľbou súdnych obvinení, súdnych káuz a doplatili na to mnohotisícovými pokutami. Sú teraz médiá v nejakej defenzíve voči štátu? Musia byť?
„Neviem či sú v defenzíve, ale predstavte si, že robíte v nejakom médiu, ktoré píše to, čo si myslí, že je správne. Idete do parlamentu a tam sa ukáže, že minister spravodlivosti hovorí opozičnému politikovi „Pôjdeš do basy, ty hajzel!“ Vy ste novinár, počujete to. Napíšete to ako správu, keďže sa to stalo. Potom je tam rozprava o tom, že ten minister spravodlivosti hovoril s nejakým mafiánom, je tam citát, prepis toho rozhovoru. Ste novinár, vidíte to, napíšete to.
Prejde rok a ten minister spravodlivosti vám pošle do redakcie takýto návrh: Vaše noviny písali o mne, že mám styky s nejakým mafiánom a že som povedal to a ono, tak ja vám navrhujem, že keď mi zaplatíte 200 000 € čo je 6 miliónov Sk, tak nebude súd. Médiá si robia svoju robotu, len sú tu ľudia, ktorí toto robia, proste zneužívajú svoju moc. Zneužívajú súdy, zneužívajú strach, hrozia. Za pravdu, nie za lož.“
Takže nehrozí podľa vás zo strany médií nejaká regulácia v tom zmysle, že ak hrozia žaloby, tak my prestaneme o niektorých veciach písať?
„Ja dúfam že nie. Teda zatiaľ to tak nevidím v tlačených médiách. Skôr ide o tie veľké televízie. Mne sa zdá, že urobili taký obchod s vládou. Vláda neprijme alebo oddiali prijatie zákona, ktorý by umožnil digitalizáciu vysielania (DVB-T). To by znamenalo, že bude môcť viac televízií vysielať. Dnes je to tak, že je ich iba obmedzený počet a štát dáva licenciu televíziám na vysielanie. Keby bola digitalizácia, tak tých televízií môže byť oveľa viac, čo by znamenalo pre tie existujúce televízie menej reklamy.
To je to, z čoho žijú televízie a tak sa to rozdelí medzi viaceré televízie. Čiže pre existujúce televízie je výhodné, aby bola digitalizácia čím neskôr. A vláda to tak aj urobila, hoci to už mohlo byť a mne sa zdá, že to je taký obchod: my vám to oddialime, budete mať viacej inzercie, ale vy o nás nepíšte zle a to sa podľa mňa deje v televíziách. Ale v tlačených médiách sa mi to nezdá, že by sa im to podarilo. Podľa mňa budú bojovať až do konca.“
Čo to potom vypovedá o slovenskej žurnalistike všeobecne? Aká je vlastne? Vy sa tomu venujete aj vo svojom týždenníku. Je predajná?
„Príklad s tými televíziami hovorí, že je predajná. Príklad s tými tlačenými médiami hovorí, že nie je predajná. Tak asi je to tak, ako všade na svete a vo všetkom, že niektorí sú a niektorí nie sú. Niektorí novinári sú poctiví a niektorí sú povrchní a niektorí sú ostrí tak, že až kašlú na svoju bezpečnosť. A niektorí sú úplne kúpení. Nedá sa to povedať všeobecne, že slovenskí novinári sú takí alebo onakí. Neviem na to odpovedať jednoznačne.
Ale je pravda, že úroveň slovenskej žurnalistiky je nízka už len v porovnaní s tou českou, maďarskou, poľskou a tiež západnou a dokonca aj s ruskou. Slovenská žurnalistika je taká slabučká. Je tu zopár ľudí, ktorí za niečo stoja, ale tých je strašne málo aj napriek tomu, že sme 5 miliónový národ. Väčšina novinárov sú takí pohodlní ľudia, ktorí idú po prúde. Napíšu o niekom, že ten robí zle, keď už to hovoria všetci, lebo vtedy to už nie je nebezpečné. Vtedy vám už nikto nebude nadávať, ani nebudete terčom ničoho.“
V čom sú príčiny takéhoto stavu. Je to v systéme?
„Po r. 1989 sme tu mali len komunistických novinárov. Neboli iní a potom začali prichádzať mladí ľudia. Najmä v období mečiarizmu, v rokoch 1994 až 1998. To bolo hrozne ťažké. Vtedy tu vybuchovali autá a unášali sa ľudia. Tak vtedy začali prichádzať mladí ľudia medzi novinárov, čo bolo dobré v tom, že tých komunistických novinárov v nevkusných čiernych oblekoch začali striedať normálni ľudia. A potom sa stalo to, že títo ľudia sa všelikde rozpŕchli, lebo ten Mečiar padol a tí ľudia dostali všelijaké pozície. Odvtedy sa deje taká vec, že za novinárov idú väčšinou z môjho hľadiska čudní ľudia.
Skoro to vyzerá tak, že za novinárov idú ľudia, ktorí nevedia nič iné robiť. Buď sú to takí karieristi, že rýchlo chcú zbohatnúť a dostať sa k vysokým pozíciám, k sláve. Alebo sú to takí ľudia, že kam ho položíte, tam je. Nekreatívni, nie sú zdravo drzí, skôr takí amorfní, beztvarí. Keď sú rôzne tlačovky, tak to je také, že otázky sú typu Tak čo bolo na zasadnutí vlády? Alebo pri nástenkovom tendri padla taká drzá otázka: „Tak ako to je?“ Tak to sú fakt také otázky, že to tam nemusia byť tí novinári. To tam môže byť rovno ten tlačový hovorca toho ministra alebo predsedu vlády a on môže také otázky dávať. To sú prihrávky, nie otázky.
A to je preto, že tí novinári podľa mňa ani nevedia, čo je problém. Oni chodia na tie tlačovky s tým, že teraz idem na túto a za pol hodinu idem na inú, tak na obidvoch sa opýtam niečo, ale opýtam sa iba nejakú formálnu vec. A to je prejav toho, že medzi novinármi je úplne málo osobností. Ľudí, ktorí si niečo myslia o svete, ktorí si niečo myslia o tom, že ako má niečo fungovať. Ktorí vedia aspoň niečo o probléme, prečítali o tom nejaké knihy. Mám taký pocit, že za novinárov čoraz viac idú iba takí exhibicionisti, ktorí sa chcú ukázať, ale nič o tom nevedia.“
To je aj chyba vydavateľov a vlastníkov médií, nie?
„Lenže to je tak, že keby tí vlastníci médií alebo vydavatelia mali na výber, tak si vyberú lepších. Ale nehlásia sa k nim lepší. Hlásia sa iba takíto a to je širší problém, než len ten, že vydavatelia si nedávajú pozor pri výbere. Problém je podľa mňa ten, že ľudia, ktorí za niečo stoja, majú apriori pocit, že byť novinárom je niečo zlé, niečo povrchné. Niečo také „novočasové“. Že novinár, to je taká druhoradá alebo menej cenná profesia, pričom ja si myslím presný opak. Novinár, to je také cenné až vznešené povolanie, lebo bez médií, ktoré kontrolujú moc politikov, neexistuje slobodná spoločnosť.
Čiže novinári sú úplne dôležité povolanie. Ale vznikol taký dojem, asi na základe titulných strán bulvárov, kde sú tí hlásatelia a všelijaké rosničky, že novinári sú takí našminkovaní blbečkovia. A preto potom ľudia, ktorí za niečo stoja, ani im nenapadne ísť za novinára. Niečo napísať do novín, lebo majú z toho pocit, že je to povrchná blbosť a majú pocit, že aj tak tie noviny sú také, že tam všetci klamú. Ja som sa stretával s takými názormi mladých ľudí, že to, čo je v novinách, to je väčšinou klamstvo. Z čoho to vzniklo? Prečo si to myslia? Z niečoho to vzniklo. Ale výsledkom toho je to, že potom slušní ľudia nejdú za novinárov.
Dôsledkom toho potom je, že tí vydavatelia a tie noviny nemajú na výber. Musia si zobrať potom tých povrchných a tých, ktorí vôbec sú k dispozícií. Ak by sa toto dalo zmeniť, tak to by bola potom úplne veľká vec, veľký krok Slovenska k lepšej budúcnosti. Že by sa povolaniu novinár vrátila váha. A aby normálni ľudia, ktorým o niečo ide, začali byť novinármi. Tým nemyslím, že by mali študovať práve žurnalistiku, to je ďalšia taká vec. Ja si myslím že študovať žurnalistiku ako predmet je zbytočné.
Viem si predstaviť nejaký kurz, viem si predstaviť nejaký semester o tom, ale študovať 5 rokov žurnalistiku sa mi zdá ako úplné strácanie času. Lebo dobrý novinár nie je ten, ktorý vie, že čo je sloh a aký je rozdiel medzi fejtónom, komentárom a črtou, a ktorý vie dobre gramaticky všetky tie zvraty. Dobrý novinár je ten, ktorý keď sa na niečo pozerá, tak to len zreprodukuje. Dá správnu úvodnú vetu, úvod, jadro, záver. Dobrý novinár je ten, ktorý povie: Prečo si to myslíš? A novinár až dovtedy mu nedá pokoj, kým z neho nevytlčie ten skutočný dôvod, prečo si myslí to, čo hovorí.
Na to nemusím mať žurnalistiku, na to ani po slovensky nemusím vedieť poriadne. Na to musím byť iba zvedavý. Musím mať snahu zistiť, ako to je, aj keď je to nepríjemné, lebo ten človek sa bude krútiť. Bude hovoriť: Čo do mňa vyskakujete, už som vám odpovedal. Lebo ľudia vám klamú aj na tlačovkách, či v rozhovoroch a budú klamať až do úmoru, ale vy sa nemôžete nechať umoriť. Čiže dobrý novinár je ten, pre ktorého je tá pravda dôležitejšia, než jeho bezprostredný pocit, jeho pohodlie. Než to, že naňho niekto kričí, alebo že sa mu niekto vyhráža. Pre mňa je dôležité zistiť, ako to je. A toto vás nenaučia na žurnalistike.“
Ale naučia napísať kvalitný fejtón. Bez Čapka, Haška, Hemingwaya by sme nemali mnohé žánre takej kvality. Tie žánre dokážu pritiahnuť kvalitou svojho spracovania.
„Ale Čapek, Hašek a Hemingway mali žurnalistiku? Podľa mňa nemali. A ako je to možné, že to vedeli tak napísať? Preto to vedeli tak napísať, lebo to boli takí ľudia. Úplne najdôležitejšie podľa mňa nie je, akú máte školu a aký predmet ste práve študovali a či máte jednotku z pravopisu. Úplne najdôležitejšie je to, akí sme ľudia. Či nás tá vec zaujíma, alebo nie. Či nás štve, keď je niečo nespravodlivé, alebo nie. Či preto žijeme, alebo je to pre nás len také zamestnanie.
Veď niečo musím robiť, tak budem buď stolár alebo novinár alebo hocičo. Je mi to jedno. Tak potom nikdy nebudem dobrý ani stolár, ani novinár, ani hocičo. Dôležité je podľa mňa dať tomu život. To je podľa mňa dosť ťažké. Keď chcete niečo dosiahnuť a robiť niečo, čo je zmysluplné a čo má nejakú silu v sebe, tak sa to nedá robiť tak, že to budete robiť na polovicu. Musíte to robiť úplne naplno. Na úkor všetkého ostatného. V športe je to tak úplne a tam to tak berieme. Veď ak chce byť niekto dobrý hokejista, musí každý deň trénovať a nesmie chodiť každý večer na diskotéky a tak. Nemôže fajčiť a piť. Ale potom vyhrá Stanley Cup. A potom všetci hovoria: fúú, to by som chcel, vyhrať Stanley Cup. Ale za tým je tá strašná vec, čo on musel absolvovať.
Podľa mňa to neplatí iba v športe. Podľa mňa to platí vo všetkom, aj v novinárčine. Dobrý novinár nie je ten, ktorý vyštuduje žurnalistiku, alebo jadrovú fyziku. Dobrý novinár je ten, ktorý tomu venuje život. Teraz to nemyslím tak, že zomrie za to, alebo že nič iné nerobí, iba je novinár. Ale musí to brať ako vec svojho života, že to chcem robiť. Musí to brať ako poslanie, nie ako obyčajné zamestnanie. A k tomu mu škola žurnalistiky, ale ani iná, nepomôže. Nenapíšete dobrý fejtón, ak nemáte o čom ho napísať. Môžete formálne vedieť o čom sa to robí, ale nebude to mať žiadnu silu, ak za tým nebude váš život, vaše nasadenie, váš pohľad na svet. Budú to vety, ktoré zapadnú medzi inými vetami. Ak to má mať nejakú silu, musí byť za tým váš život. To je na tom to ťažké.“
Ale na druhej strane, vidieť to napríklad aj na denníku Sme, že niektoré tie výstupy nie sú bohvie ako kvalitné.
„Podľa mňa to tak nie je, že niektoré noviny sú slabé preto, že tí ľudia nemajú zručnosť. Teraz myslím tú novinársku zručnosť. Podľa mňa niektoré články sú slabé preto, lebo tí ľudia, ktorí ich robia, v skutočnosti nemajú čo povedať. Robia to mechanicky, to je to najľahšie. Preložiť niečo, naformulovať niečo, zaplniť tých 30 riadkov, ktoré vám treba. Zdá sa to byť ťažké, ale to je to najľahšie. Omáčku napíšete vždy, ale potom keď to človek číta, tak si hovoríte: Neviem ani prečo, nezaujíma ma to, idem čítať niečo iné.
Ja tvrdím, že najdôležitejšie na tom nie je tá formalita toho, gramatika, slovosled. Najdôležitejšie je, keď to má nejakú dušu. Keď tie noviny, ten článok, ten rozhovor, má nejakú dušu. A to zistíte tak, že keď to čítate, tak vás to chytí. Neviete prečo. Vedľa je iný rozhovor a pri ňom nemáte ten pocit z neho. A tu je tento a máte. A tu je 10 chýb gramatických a tu nie je ani jedna. Napriek tomu. Najdôležitejšie je, že to má nejaký obsah. Tie formálne veci, to je ten základ, ktorý nerozhoduje o ničom.
Keď prídu do redakcie .týždňa dvaja uchádzači a jeden bude robiť v každej vete tvrdé y zle, ale prečítam si to a zistím, že to niečo hovorí, zoberieme ho. Druhý, ktorý bude slušný, pekne bude vystupovať, všetko bude gramaticky úhľadné, presný počet riadkov, ale keď to nič nebude hovoriť, tak ja takého určite nezoberiem. To radšej zoberiem takého lajdáka, ak budem mať pocit, že on niečo v sebe má. A to je tá vec, že takíto ľudia medzi novinármi chýbajú. Takých, ktorí vedia po slovensky je milión.“
Aká je podľa vás úroveň slovenských denníkov?
„To som už hovoril. Všeobecne úroveň slovenskej žurnalistiky je slabá, česť výnimkám.“
Neuvažovali ste o vlastnom denníku?
„Nie. Ja som založil týždenník a to už je dosť na obyčajného človeka z Petržalky. (Smiech) Ale založiť denník, na to musíte mať veľa peňazí, veľa vstupného kapitálu. Zatiaľ toľko peňazí nemám.“ (Smiech)
Náklady novín klesajú. Publicistika ako keby ustupovala. Nastupuje internet?
„To sa teraz tak hovorí, že skončila éra novín. Jednak kvôli ekonomickej kríze noviny majú málo inzercie a majú problém prežiť. Ale jednak sa aj hovorí o tom, že všetko je už teraz na internete. Vraví sa, že teraz vyrastá taká internetová generácia, ktorou sa asi myslí vaša, ktorá nebude kupovať dokonca ani knihy a určite ani noviny a bude „browsovať“ po internete a tam hľadať informácie. Ja si to nemyslím.
Jasné, že veľa ľudí je na internete, však ja tiež používam internet. Veď to je dôležitá vec, ale ja si myslím, že to bude tak, ako keď vznikla televízia a hovorilo sa, že tým pádom skončí film. Vznikla televízia, všetci máme doma telku, máme filmy a tie si môžeme pozerať doma a nebude sa chodiť do kina. Nebudú sa točiť filmy. A nestalo sa to, lebo ísť do kina je iný zážitok ako to doma sledovať v telke. Niečo tam je, čo spôsobuje, že podľa mňa kino prežije a ja si myslím že to isté platí o novinách.
Všetci budú sledovať internet a všetci budú mať milión informácií, ale keď ste na internete, tak ktorá z nich je pravdivá? Na základe čoho to môžeme hodnotiť? Tam ich je milión. Jeden hovorí to a druhý opak, jeden je hulvát a druhý je profesor a všetko tam je pokope a neviete sa v tom zorientovať. A preto si myslím, že vždy bude dôležité, aby existovalo niečo, čomu môžete dôverovať.
Prečo si ľudia kupujú noviny, také alebo iné? Preto, lebo majú s nimi takú skúsenosť. Ja si nekupujem Nový Čas, lebo si myslím, že to je blbosť. Ale ja si nemyslím, že tí ľudia, ktorí si kupujú Nový čas, sú blbci. Myslím si, že Nový čas je v skutočnosti zábava a nezáleží tam na tom, či je to pravda, nepravda alebo polopravda. To je jedno, slúži to na zábavu.
Tak keď sa chcem dozvedieť niečo vážne, tak si nekupujem Nový Čas, ale niečo iné. Preto, lebo s tým niečím iným mám skúsenosť. Dozadu rok, dva, päť, že v tej a v tej veci hovorili to a potom sa to naozaj stalo. Vznikla dôvera. Tak ja si myslím, že toto človek bude vždy potrebovať.
Na internete to nemáte, lebo internet je neosobná vec. Nemá to svoju históriu, všetko je nové. Podľa mňa tam nemôže vzniknúť niečo ako dôvera, ale ja si myslím, že dôvera – tá je úplne najdôležitejšia a preto si myslím, že noviny budú stále existovať. Jednak pre ten samotný pocit, že držíte to v ruke, sú tam tie fotky, má to ten šuchot toho papiera. Keď sedíte v autobuse alebo doma, tak je to také iné, než tá obrazovka, ktorá iba bliká. Človek potrebuje niečomu dôverovať. Nemyslím teraz slepo, ale overene a keď existujú noviny, ktorým dôverujem, tak si ich budem kupovať, aj keď budem mať internet. Nemyslím si, že noviny zaniknú.“
Prečo vás ľudia nemajú radi?
„Ja by som to povedal tak, že niektorí ľudia ma nemajú radi a niektorí ma majú radi. Tak ako aj vás. Viem prečo ma nemajú radi Mečiar, Harabin, Fico – to je jasné, ale nebudem to tak zjednodušovať. Prečo ma nemajú radi? Kto? Internetoví diskutéri na Sme.sk povedzme?
Väčšinou ide o anonymných diskutérov. Sú to anonymní ľudia, neviete o koho ide, je to taká značka. Môj názor je taký, že anonymné diskusie využívajú často ľudia, ktorí trpia nejakými komplexmi. Sú to ľudia, ktorí nie sú schopní verejne povedať svoj názor. Nie sú schopní sa podpísať. Jediné čoho sú schopní, je z anonymity niečo povedať – niekoho uraziť, niečo „odhaliť“. Bez toho, aby sa podpísali. Všetci máme nejaké komplexy, ale tí čo ich majú silné, majú tendenciu si o tých druhých myslieť, že sú to namyslení debili. Pretože: Ako je možné, že on napíše nejaký článok a povie, že je to takto. Keď ja v skryte duše neviem ako to je, lebo nikto nevie ako to je? Berú to podľa seba.
Na internete sú takíto anonymní ľudia, lebo inak vystupovať nevedia. Je im to trápne, hanbia sa. Neviem, sú rôzne dôvody. A takí ľudia potom merajú svojimi merítkami všetkých. Nemajú radi takých ľudí, čo vystupujú pod svojim menom, pretože si myslia, že sa nad nich vyvyšujem. Práve preto, lebo oni to tak nerobia. Časť ľudí si myslí, že som naivný idealista, ktorý svojim idealizmom kazí vec.
Napríklad: mali sme tu Dzurindovu vládu. Podľa mnohých internetových diskutérov bola omnoho lepšia ako Mečiarova, či Ficova. Ja s tým súhlasím. Napriek tomu som bol kritikom Dzurindovej vlády. Za rôzne kauzy. Mimochodom, bol to Dzurinda, kto zažaloval Pravdu a SME o 5 miliónov korún. Teraz ho Harabin tromfol a zažaloval ich o 6 miliónov. Písal som o nich veľmi kriticky. Teda tá druhá časť ľudí mi vyčíta nedostatok pragmatizmu. Treba byť väčší pragmatik, v tom zmysle, že nemôžem vyžadovať od politikov, aby neboli nemorálni. Pretože sú takí všetci. Mám podľa nich haniť iba tých, čo robia viac zle. Tých čo robia menej zle, chváliť.
Pragmatici si myslia, že nemám byť naivný idealista. Ja si nemyslím, že som naivný idealista. To, čo píšeme v .týždni, je obyčajná vec. Žiadať od politikov, aby nekradli a neklamali, je také minimum, že si neviem predstaviť, že by sme ho podliezali. My Slováci sme účeloví cynici. Pre ten účel, aby Dzurinda vystriedal Mečiara, sme schopní zažmúriť oči pred strašnými vecami. Dokonca si myslíme, že je to morálne a správne. Ja si to ale nemyslím a preto ma veľa ľudí nemá rado.“
Čo je najväčšia „haluz“ Štefana Hríba? Už prišla alebo len príde?
„Ešte neprišla, ale je bližšie, ako bola kedykoľvek predtým. A to myslím na jednu konkrétnu vec.“
Budete sa ženiť?
„Ženiť sa je haluz? Uvidíte. A bude to rýchlo, ešte tento rok a bude to veľká haluz.“ (smiech)
Aký zmysel má štúdium žurnalistiky?
„Poznám podmienky štúdia v Bratislave a sčasti v Ružomberku. Ja neviem, čo sa dá študovať 5 rokov na žurnalistike. Študuje sa tam mnoho predmetov, ktoré neviem, načo sú. Keď chce byť niekto dobrý politický, ekonomický, zahraničnopolitický novinár, nemal by študovať žurnalistiku, ale konkrétny odbor. Nikde sa vás nebudú pýtať, čo ste vyštudovali, ale čo ste napísali. Ukážte nám, povedzte to na kameru…
Viem si štúdium žurnalistiky predstaviť ako štúdium v kombinácii. Podľa mňa štúdium žurnalistiky je strata času. Nič neviete, viete len formálnu stránku a mnoho nepotrebných vecí pre vaše povolanie. Išiel by som študovať niečo, o čom ma baví písať. Niekedy na žurnalistike zakazovali študentom praxovať, nútili ich sa učiť teóriu. Teraz, ak vás tlačia do praxe, je to krok správnym smerom.“
Máte kritický názor na J&T, väčšinového vlastníka JOJky. Napriek tomu tam robíte Lampu. Prečo?
„Mám kritický názor aj na TV JOJ, nielen na J&T. JOJka neuveriteľným spôsobom spracovala kauzu zneužívania detí františkánskymi mníchmi. Ale už aj polícia a svedkovia hovoria, že to môže byť inak. Prečo tam teda pracujem a beriem od nich peniaze? Mal som sen o diskusnej relácii, ktoré sa kedysi vysielali ešte v Československej televízii. Boli iné spracovaním aj náplňou. Keď prišiel Rybníček do STV, aj on mal podobnú predstavu. Čiže asi tak vznikla relácia Pod lampou. Došiel režisér Mário Homolka s tímom ľudí, ktorí to dokázali urobiť inak, nie nudne.
Pár rokov to fungovalo, ale potom, za Hrehu, to skončilo. Chvíľu sme tú reláciu nerobili, potom sme boli v Rádiu FM, ale aj tam to skončilo. Keď potom ale JOJka spúšťala svoj druhý kanál JOJ+, prišiel za mnou riaditeľ a oslovil ma s ponukou robiť podobnú diskusiu u nich. Mal som ale podmienku: bolo mi jedno kto vlastní JOJku, ale môžem hovoriť o J&T, keď bude treba. A druhú, že mi nemôžu hovoriť do obsahu. Robíme to už polrok a nehovoria nám ani do obsahu, dokonca sme mali reláciu, kde sme boli traja v presilovke voči Tkáčovi (Patrik Tkáč, spoluvlastník J&T).
Stál som pred dilemou: televízia, ktorej počínanie je v mnohých oblastiach hrozné, mi ponúkla robiť reláciu, kde si môžem hovoriť, čo chcem, alebo reláciu nerobiť vôbec. Zvolil som si možnosť robiť reláciu napriek tomu, že v mnohom s JOJ nesúhlasím. Niektorí to pokladajú za otázne, dokonca za nemorálne. To je v poriadku, môžu si to myslieť. Ale ja sám pred sebou to považujem za správne rozhodnutie.“
Besedu zaznamenali a otázky za redakciu kládli: Matúš Bischof, Michal Valaštek
Redigoval: Belo Hefler
Foto: Martin Kuchár ml., Michal Valaštek
Zvukový záznam celej besedy: Štefan Hríb v Revúcej
Doteraz publikované rozhovory nájdete v rubrike ROZHOVORY, alebo kliknutím sem.
