Akiste všetci poznáme a pamätáme si výjavy osloboditeľov, ktorých vítajú nadšené davy a roztúžené devy sa im vrhajú s voňajúcimi májovými orgovánmi rovno do náručí. Tí ich stískajú a na ružové líca im lepia šťavnaté radostné bozky, veď konečne prišiel mier a po tom divokom nacistickom netvorovi zostala síce hrozná, ale predsa len spomienka.
Iste. Tak nám to ukazovali, tak si to pamätáme a viac ako pravdepodobne to aj bola pravda.
Lenže.
Veľmi málo sa hovorí o ľuďoch, ktorí boli zo Slovenska násilne odvlečení do sovietskych koncentračných táborov – GULAGov. Za postupujúcim frontom oslobodzujúcej Červenej armády postupovali jednotky NKVD (Ľudový komisariát vnútra, po r. 1946 ministerstvo vnútra) a ich špeciálne oddiely SMERŠ (Smerť špionam), nakladajúce niekedy skutočne len náhodne okoloidúcich zvedavcov do nákladiakov, ktorí sa tak absurdne ocitli v transporte na východ.
Ťažko uveriteľné?
To by predsa oslobodzujúca armáda bratského slovanského národa nemohla urobiť.
Ale mohla a urobila.
Tá istá oslobodzujúca armáda totiž ešte pred operáciou Barbarossa (napadnutie ZSSR Hitlerom) bola spojencom Hitlerovho Wehrmachtu, spolupáchateľom spustenia druhej svetovej vojny. Nemeckí a sovietski vojaci si spoločne pripíjali na hranici okupovaného a rozdeleného Poľska.
Nesmieme zabúdať, že Červená armáda bola reprezentantom krutého a ešte hroznejšieho sovietskeho stalinistického režimu. Hitler a Stalin boli a navždy budú príšery z toho istého pekla, komunisti a nacisti sú rovnakí totalitní bratranci.
Na jeseň 1944 sa na východe Slovenska ocitli prví sovietski vojaci. Ľudia ich vítali a očakávali koniec vojny a utrpenia. Čakalo ich však nepríjemné prekvapenie.
O týchto hrozných skutočnostiach informuje jedna z mála publikácií na našom trhu, kniha publicistu a prozaika Petra Juščáka pod názvom Odvlečení. Podkladom publikácie sú výpovede dotknutých, preživších alebo ich rodinných príslušníkov. Tieto boli zbierané Konfederáciou politických väzňov, stali sa zdrojom výskumu aj pre Ústav pamäti národa.
Kniha na viac ako 300 stranách rozoberá osudy odvlečených občanov Československa, ktorí sa po oslobodení stali obeťami prechádzajúcej armády „osloboditeľov“. Autor presne popisuje povahu zločinného komunistického systému a jeho zvrhlej ideológie.
V ďalšej časti sa zameral na pôvod a vznik systému koncentračných táborov GULAG, v ktorých sovietsky komunistický režim likvidoval milióny svojich obetí. Ťažkou prácou vyčerpaní skutoční ale i domnelí nepriatelia spolu s obeťami čistiek v strane tam napĺňali ono Stalinovo hrozivo známe: smrť jednotlivca je tragédia, smrť miliónov štatistika.
Hlavná sila knihy spočíva na poctivo zozbieraných výpovediach odvlečených, ktorí mali to šťastie a mohli sa vrátiť domov, a rodinných príslušníkov tých, ktorí zmizli a už sa nikdy nevrátili.
Dobytčie vagóny napĺňali vojnoví zajatci, ľsťou oklamaní dôverčiví občania, ochotní pomôcť pri opravách, občania maďarskej a nemeckej národnosti, ktorí boli postihnutí kolektívnou vinou, štátni zamestnanci či vojaci Slovenského štátu.
Najotrasnejšie znejú výpovede smoliarov, ktorých vzali len tak z ulice. Paradoxnými výpoveďami sú slová bojovníkov, ktorí za vojny pomáhali, alebo priamo spolupracovali so Sovietmi. Pre NKVD zjavne strana, na ktorej bojovali, nehrala žiadnu rolu.
Udania, ktoré fabrikovali domáci komunisti, boli absurdné. Často motivované vyrovnávaním osobných sporov. Viackrát, ako to poznáme z mnohých kútov Slovenska, išlo o bývalých ľudákov, ktorí napochytro prešli na stranu komunistov, pretože cítili príležitosť a vedeli ako obrátiť kabát. Potom sa často mstili tým, ktorých považovali za svojich nepriateľov. Vypracovali zoznamy, ktoré rýchlo odovzdávali jednotkám NKVD.
Citáty z diela Petra Juščáka nech sú malým vhliadnutím do tejto síce ťažkej, no o to dôležitejšiej knihy:
„Šok a paniku medzi obyvateľmi spôsobila správa, že Rusi zbierajú ľudí priamo na ulici a zatvárajú ich. Toto násilie vyvolalo strach, ale dovolať sa pravdy a spravodlivosti nebolo možné. Viera, že sovietski vojaci prinášajú historickú spravodlivosť, sa rýchlo rozplývala. Aj keď sa v niektorých prípadoch snažili zachovať dekórum a internácie schovávať za rôzne verejnoprospešné práce. V iných prípadoch sa naopak nerozpakovali chytať ľudí na ulici ako divokú zver. Používali aj absurdné obvinenia.
Ján T. z Košíc poznal prípad, kedy internovali chlapca, pretože choval poštové holuby. Tí sa stali zámienkou pre obvinenia zo špionáže.
Karol P. bol občanom Poľska. Jeho internácie sa podľa rozprávania manželky odohrala kurióznym spôsobom. Treba však povedať, že vôbec nie ojedinelým. Sovietski vojaci eskortovali skupinu odvlečených. Na ceste zastavili nákladné auto, v ktorom sedel Karol P. ako závozník. Vojaci ho bez slova vytiahli z auta a zaradili do eskortovanej skupiny. Stalo sa to blízko Falštýna. Zrejme im chýbal jeden muž do počtu. Buď šikovne ušiel alebo sa vykúpil a zmizol. Karol P. sa vrátil po viac ako piatich rokoch.“
„Koniec vojny 9. máj 1945, ktorý bol dlho považovaný za koniec vojny, bol síce radostným dňom, ale mnoho občanov zastihol vo veľkom smútku. Prví odvlečení pracovali v lágroch od jesene roku 1944 a mnohí z nich umierali ďaleko od svojej vlasti. Je preto zrejmé, že ich príbuzní veľa dôvodov k radosti nemali.
Ladislav Ď. zo Svitu cestoval spolu s bratom v marci 1945 za chorým strýkom z Rožňavy do Kežmarku. Mal 18 rokov. V dedinke Gočovo ich zastavili Rusi a ponúkli im, že ich do Kežmarku zvezú, pretože majú spoločnú cestu. Mladšieho brata, telesne slabšieho, vyložili z auta už po niekoľkých kilometroch, pretože sa mu urobilo zle od žalúdka a v aute zvracal. To mu zachránilo život, pretože cestu do ZSSR by určite neprežil. Niekde v Stratenej prenocovali a ráno pokračovali v ceste. Neskôr pribrali ďalších civilov. A potom sa Rusi vyfarbili. Oznámili svojim cestujúcim, že sa ide na brigádu. Tretieho dňa ich naložili do vagónov, v ktorých prevážali tiež nábytok a rôzne haraburdie – vojnovú korisť. Asi po týždni cesty dorazili do Rumunska. Cesta však skončila v meste Krasnoural.“
„Cesta do Uglogorsku na Sachaline viedla cez zamrznutý Tatinský záliv. V ľade boli početné trhliny. Fúkal silný bočný vietor, ktorý sa miestami menil na smršť a tak sme postupovali pomaly. Psi, vojaci a my sme boli obalení snehom a zvierala nás úzkosť z hĺbky pod krehkým ľadom. Kožuchy boli síce teplejšie ako kabáty, ale ruky, nohy a tváre nám omŕzali. Tento úsek bol strašnejší, než predchádzajúca cesta nákladným vlakom.
Keď sme dorazili do Uglogorsku, ubytovali nás v nejakých skladoch. Omrzliny začali neznesiteľne bolieť, aj ja som mal bielu škvrnu na brade a necitlivé končeky prstov. Omrzlina v podobe bielej škvrny vyzerala najskôr nevinne. Mäso však začalo po čase odpadávať a nešťastníci, ktorí prišli o celý nos, boli nadosmrti znetvorení. Komu omrzlo celé chodidlo, prestal cítiť nohu a keď mu sťahovali baganče, zostalo na kosť zmrznuté mäso v nej, a z nohy zostal len pahýľ. Moja brada sa časom potiahla novou kožou. Dodnes tam mám bielu škvrnu, ktorá vo väčšom mraze bolí.“ – Pavel T.
Peter Juščák: Odvlečení; Kalligram, 2011, 384 strán
Matúš BISCHOF
Autor je učiteľom dejepisu a poslancom MZ Rožňava
***************************
Staršie príspevky si môžete prečítať v rubrike Publicistika – Recenzie. Vlastné zážitky z kultúry, či umenia nám môžete posielať na email redakcia@inforoznava.sk
