Z chránenej dielne občianskeho združenia Slniečkovo je to už v poradí 17. zošit edície súčasnej poézie „veršeonline“. Od roku 2006, kedy svetlo sveta uzrela zbierka zakladateľa a editora edície Erika Jakuba Grocha Em, sme svedkami unikátneho počinu vo vydávaní poézie na Slovensku. Najnovšie je to Ján Litvák a jeho Vtáctvo nebeské.
Prvýkrát sa táto zbierka objavila pred piatimi rokmi v bibliofilskom vydaní v kurióznom počte jeden kus. Skôr ako snobstvo to bol pravdepodobne pokus o dosiahnutie jedinečnosti a nereprodukovateľnosti poézie, snaha preveriť ono rakúsovské „literárny text sa kompletizuje až v momente jeho dotyku s čitateľom“. Krása (aj) poézie spočíva v tom, že v nej nejde o pravdu a tak ani v tomto „spore“ netreba byť rozhodcom. Chválabohu.
Litvákove verše prilietajú na jednoduchých vtáčích krídlach. Nie však v zmysle plochosti či jednorozmernosti interpretácie, pri čítaní ma skôr prepadajú upokojujúce pocity nesamozrejmej nekomplikovanosti, ktorú mám tak rád. Nie je to náhoda, obaja sa radi dotýkame reality poetikou Východu, potešení tým, že personálny átman poľahky migruje kultúrami vediac, že porozumenie jazyku poézie je univerzálne.
Nebeské vtáctvo máva svojimi anjelskými krídlami medzi riadkami ľahúčko, niekedy nebadane inokedy s prirodzenou naliehavosťou pomôcť pri zrode Naozajstného. O iné ako Naozajstné totiž v poriadnej poézii nejde, lebo ísť nemôže. Nie pravda s jej násilím, ale autentickosť kryje slovo zmyslom.
Zamúčenou rukou dotkla si sa brány.
Deti nespia. Ešte ani chvíľu neboli sme sami.
Za úsmevom skrytá hĺbaš, či ťa uteším, či zraním,
keď rozviažem uzlík s príhodami.
Jeho váha sa stáva absolútnou, dosah univerzálnym. Opúšťame reč, ktorej vládneme a práve preto sa nedokážeme zmocniť všetkých jej významov, aby sme vstúpili do jazyka a nechali sa prestúpiť jeho zmyslom.
Obyčajnosť presahuje hranicu profánnosti, alebo ešte lepšie: stiera hranice a dvíha závory, pretože už niet miesta pre nezázračnosť. To najdôležitejšie sa odohráva vždy medzi Tebou a Mnou, vlastne to je to jediné, o čom možno vypovedať a netliachať pritom do vetra…
Večeru prihrievaš mi už po štvrtý raz.
Potom sa tiene spustia z marhuľových stromov.
Susedovie pes s brechotom sa vešia na reťaz,
čo ako tíško zakrádam sa domov.
Kedysi v hlbinách vekov bolo stanovené, že vyslovené má byť len to podstatné. Odvtedy sa pýcha človeka viaže na bohorovnosť definovania onoho podstatného. Cesta bola bezpečne opustená, oko hľadalo na horizontoch (lebo pri putovaní nikdy nie je len jeden) abstraktné Absolútno alebo absolútne Abstraktno – upachtená mája, matrix pracne budovaný stále pre tie iné, ďalšie generácie. A pritom stačilo chvíľu postáť a prijať Zasvätenie:
Do štrku sadím osiky, do snehu mak.
Neveríš, že som zasvätený do tajomstiev zeme?
Ibaže na zemi je všetko naopak.
My, ktorí toho inak veľa nevieme, to vieme.
Navrátenie sa k prirodzenosti ide vždy ruka v ruke s prijatím ľudskej mierky pri vstupe do vzťahu s človečou bytosťou. Uprieť pohľad na človeka a pri tom aj ostať. Nejsť ďalej ani vyššie, pretože aj tak tam nič viac nie je.
S prižmúrenými očami sa slníš na priedomí.
Záhradu nečujne zaplavuje burina.
Vietor mi jednu rajčinu zlomil.
Mala sa pred ním lepšie uhýnať.
Z Východu prišiel obraz, spôsob, akým sa dá myslieť i cítiť. Pieseň, báseň, rozprávanie o Hrdinstve. Miniatúra detailu sa práve takto stáva výpoveďou o univerzálnom Princípe, ktorú do Podnebesia priviedli taoistickí pustovníci. Takto sa pozerali na svet, o ktorom vedeli, že je jediný, že zázrak i samozrejmosť sú v ňom odjakživa a navždy prítomné rovnako ako etika a vojenské umenie.
Strnádky trepocú sa na stebielkach žita,
pre kvapku smotany sa mačka k mojim lýtkam tíska.
Žmurká na kozu. Pekne je, a nechce sa jej myši chytať.
Hľa – žiadna bytosť nepriateľstva nebojí sa.
Pokoj nie je stagnáciou, vyrovnanosť neznamená pasivitu. Radosť je bytostný stav človeka a dosiahnuť ju v silách každého. Byť tu, na tomto svete, znamená, že je dobre usporiadaný a že stačí (na)sledovať prirodzený chod Univerza. Teda načúvať svojmu vnútru. Teda neklamať si a pozerať sa na seba priamo, s čistou mysľou a otvoreným srdcom.
Úchvatné postavy vtáčích božstiev na kryštáloch
našli by horlivých uctievačov všade,
ale mňa by viac zaujímať malo,
koľko vtáčkov nachodí útočisko v mojom sade.
Človek vedomý si svojej sily nezasahuje do prirodzenosti, nenarúša to, čo žije, rastie, dýcha svoju vlastnú existenciu. Nechať bytie plynúť a tešiť sa z toho, ako stačí byť…
Na okne nôžkami vtáča šramotí.
stajím dych, aj keď od pierka je ľahší,
a hoci zvedavosť ma zmáha, okno nechám zastreté,
len nech ho nevyplaším.
