Tento list z 22. marca 2025 zverejňujeme na výsostnú žiadosť autorky po vyše mesačnom čakaní na reakciu zo strany adresáta, čo sa dosiaľ nestalo.
Excelencia, vážený pán prezident!
Obraciame sa na Vás ako k najvyššej inštancii nášho štátu s dúfaním, že si tento list pozorne prečítate.
Tohoročná divadelná sezóna Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave má v repertoári hru Anny Gruskovej Bratislavské srdce, ktorá približuje divákom osudy významnej slovenskej umenovedkyne a historičky, doktorky Alžbety Güntherovej – Mayerovej, jednej z prvých pilierov slovenského múzejníctva.
Ťažký životný príbeh tejto výnimočnej osobnosti, bratislavskej rodáčky, je v umenovednej literatúre dobre známy; jej vedecká a pedagogická činnosť vychovala celé generácie slovenských výtvarníkov a umenovedcov, a jej nezlomná vôľa chrániť kultúrne dedičstvo Slovenska priniesla bohatú úrodu významných kultúrnych a umeleckých počinov. Jedným z nich bola záchrana jednej z najvýznamnejších pamiatok a múzeí Slovenskej republiky – štátneho kaštieľa v Betliari, v okrese Rožňava.
Pani doktorka sa do Betliara dostala začiatkom 50. rokov minulého storočia potom, ako jej v ilavskej väznici umučili manžela, zbavili ju vlastného domu v Bratislave a množstva osobného majetku. Toto deložovanie, ktoré pre ňu vybavil jej bývalý kolega na povereníctve školstva a kultúry národný umelec Laco Novomeský, bolo pre ňu vlastne záchranou pred pôvodne určeným miestom jej pobytu, ktorým bola obec Husiná na juhu Slovenska, kde mala pracovať na tamojšom roľníckom družstve.
V Betliari, kam došla so zvyškami svojich osobných vecí, so sedemročným synom, ťažko chorým bratom a sesternicou – maliarkou (ktorá bola rovnako zbavená majetku) ju čakali dve izbičky bez elektriny, vodovodu a kúrenia v bývalom dome služobníctva ktorý stál vedľa kaštieľa. Bol to nesmierny šok pre štyridsaťročnú vzdelanú ženu s doktorským titulom, ktorá dovtedy bývala vo vlastnom dome v Bratislave a pracovala v bratislavských múzeách. Elán do jej novej práce jej dodalo to, čo v betliarskom kaštieli našla – množstvo umelecky hodnotných vecí a kompletne zariadené zoštátnené bývalé sídlo významnej uhorskej šľachty.
Jej úlohou v Betliari bolo spracovať všetko zariadenie kaštieľa a zbierky po rodine grófov Andrássyovcov a pripraviť ich na odvoz do ústredného múzejného depozitu Bratislave. Podľa toho mal byť kaštieľ čo najskôr úplne vysťahovaný, lebo bol okresnými orgánmi v Rožňave určený na nové využitie ako internát baníckeho učilišťa. S týmto novým využitím tak významnej pamiatky však pani doktorka nemohla súhlasiť, preto sa skontaktovala so všetkými svojimi bratislavskými kolegami, historikmi a múzejníkmi, ktorých pozvala do Betliara v záujme potvrdiť jej myšlienku zachovať betliarsky kaštieľ ako múzeum.
To sa aj podarilo a pani doktorka začala usilovne pracovať na vytvorení múzea bytovej kultúry šľachty v betliarskom kaštieli. Po jej návrate do Bratislavy, kde ju po troch rokoch pozvali prednášať na Vysokej škole výtvarných umení, už múzeum v Betliari každoročne vítalo tisíce návštevníkov a postupom rokov sa stalo najnavštevovanejším múzeom na Slovensku vôbec.
Po Novembri 1989 začali v múzeu pribúdať mladí odborne vyškolení pracovníci a v priebehu posledného desaťročia tu už pracovalo s veľkým záujmom päť vysokoškolsky vzdelaných odborníkov, ktorí zdvihli múzeum na vysokú úroveň aj v medzinárodnom meradle. Okrem vysokej návštevnosti je múzeum známe aj vysokou úrovňou osobitných výstav, prednáškovou a kultúrnou činnosťou rôzneho druhu organizovanou pre širokú verejnosť, ktorá s obľubou navštevuje všetky akcie a podporuje tak múzeum aj finančne.
Toto nesporne výnimočne úspešné obdobie činnosti Múzea Betliar, ktoré je riadené Slovenským národným múzeom v Bratislave, sa však v posledných mesiacoch skončilo. Ministerstvo kultúry SR menovaním novej úplne nekompetentnej riaditeľky Andrey Predajňovej totálne zdehonestovalo túto úspešnú činnosť. Z múzea sú prepúšťaní postupne všetci odborní pracovníci, zrušená bola činnosť občianskeho združenia, ktoré bolo založené pri múzeu aby pomáhalo zabezpečovať náročné kultúrne podujatia pre verejnosť.
Nová riaditeľka s pracovníkmi komunikuje povýšenecky a diletantsky, presadzuje svoje absolútne neodborné požiadavky, medzi ktorými sa počíta aj s presunom mnohých exponátov z múzea do ústredného depozitu v Bratislave.
Opakujú sa päťdesiate roky minulého storočia?
Po prechode frontu v januári 1945 sa múzea nedotkli ani nemecké, ani sovietske vojská, miestni obyvatelia múzeum ubránili, lebo sa smelo postavili za jeho záchranu, doktorka Güntherová za veľmi ťažkých podmienok zachránila všetky jeho zbierky, a po osemdesiatich rokoch máme začať znovu bojovať za zachovanie a zachránenie nášho múzea?
Už nám v tomto ale dochádzajú sily, preto sa obraciame na Vás ako na poslednú záchranu s dúfaním, že nesklamete našu dôveru a pričiníte sa, aby sa do múzea vrátili jeho odborní pracovníci a aby nič z neho nebolo odvezené do Bratislavy.
Vopred posielame našu veľkú vďaku.
„V dúfaní je naša sila“ – napísal ThDr. Ján Antal v komunistickom väzení, bývalý evanjelický biskup a evanjelický kňaz v Betliari. Dúfame aj my.
V mene obyvateľov Betliara Mgr. Edita Kušnierová (1948), pamiatkarka a múzejníčka.
Ilustračné foto: SNM Betliar
