„To, čo dnes akútne chýba tvorcom, sú patické rysy tvorby a vnútorná harmónia, či pokoj, ktorý plodí túžbu po jednoduchosti, …
…po čo najprostejšom uchopení už beztak deprimujúco zložitej reality sveta. Zložitej v takom zmysle, že pre zvrátený sklon k ovládnutiu prírody strácame postupne schopnosť súcitiť s ňou (a preto aj sami medzi sebou) a tým aj schopnosť vidieť svet v jeho podstatnej jedno-duchosti.“
Takto charakterizovali Marcel Strýko a Erik Groch v roku 1990 v prvom čísle košických Literárnych zošitov mizériu tvorby osemdesiatych rokov. Hoci ich konštatovanie môžeme vztiahnuť prakticky na celú vtedajšiu oficiálnu tvorbu, predsa sa dá nájsť pár výnimiek. Napríklad Ivana Laučíka a jeho zbierku Na prahu počuteľnosti. Vyšla v roku 1988 po tom, ako jej autor nemohol osemnásť rokov publikovať.
Do zbierky vstupujeme básňou Na prahu.
Tiché / zelenkasté dažde sa zosunuli / do popolov a krehkých stavieb tvojich bytostí / a zaplavili ich potravou.
Laučík nás uvádza do svojho sveta drsnej prírody, sveta živého, hoci bez človeka v polohách, v ktorých sme na neho v poézii zvyknutí. Akoby proti Stvoriteľovi stojí jediný (prvý) človek bez moci a výsadného postavenia, ktoré mu bude dopriate až neskôr. Teraz tu vládnu geologické procesy, jazyk civilizácie ešte neexistuje. Živé bytosti majú „krehké stavby“, sú popolom, ich jedinou ambíciou je prijímať potravu z prírody. Stvoriteľ má v podstate hylozoický (filozofický názor, podľa ktorého je hmota živá a celý svet oživuje univerzálna duša), či panteistický charakter (filozofická koncepcia, ktorá stotožňuje Boha so svetom, s prírodou), každopádne ešte nemá dnešnú cirkevno-náboženskú podobu.
Ozvena prvotného výbuchu je prítomná / v jase, / v tieni jaskýň / a chvie sa v našich / pamätiach.
Návrat k počiatku, k prvotnému Big Bangu, zachovanému v človeku, v jeho pamäti ako jeden z archetypov, ako akési jungovsko-kresťanské „kolektívne nevedomie“, v ktorom sú ukryté korene ľudských skúseností. Prvýkrát sa tu objavuje jeden z Laučíkových základných návratných motívov – motív jaskyne – ktorý tu môže byť akýmsi materializovaným úkrytom týchto skúseností, priestorom, kde sú schované „jas i tieseň“ ľudského vnútra.
Odkryté vnútro potopy: / tvoje oko otvorené / do krehkosti / snežných previsov!
Podstata biblického motívu potopy, interpretovaná asi ako trest za narušenie krehkej dokonalosti a harmónie prírody. Oko Stvoriteľa je zamerané na to najdôležitejšie na svete, na krehkosť snežných previsov.
Zrenie / nádherných stĺpov zvíreného svetla / na výstupkoch skál / vnútri dutín. / Bolo to len / chvenie?/ Dotyk skla na oku: / zjasnievanie očí.
Zrenie stĺpov svetla v dutinách jaskýň je zrením človeka, jeho duše, viditeľné práve v „zjasnievaní očí“ – oči ako okná do duše. Práve toto bude neskorším základom pre možnú komunikáciu človeka v prírodnom svete.
Účastník rozhovoru dýcha do tváre: / Čo je tu vlastne pokrm?
Záverečné dvojveršie je ukážkou prvého nezdaru: človek je už účastníkom rozhovoru, „dýcha do tváre“ prírode, no jeho jazyk je príliš nedokonalý, aby ním vedel pomenovať, zachytiť, poďakovať sa za to, čo je jeho pokrmom. Ešte stále to totiž nevie.
V básni Previsy sa opäť stretávame so snahou človeka po intímnom vzťahu, po blízkosti prostredníctvom rozhovoru. Priestorom je ľad, priehľadný a pružný, no zároveň mrazivý a klzký. Snaha zachovať ťažko vybudované mosty kontaktov je marená ich „nepresnosťou“- realizujú sa totiž cez slová, diskurzy, ktoré majú schopnosť len zastupovať zažívanú skutočnosť.
Dotyk s realitou cez pojmy, t. j. cez myslenie je sprostredkovaný: v rozhovore s Laučíkom v časopise Romboid o tom Ivan Štrpka hovorí: „…básni neporozumie ten, kto si myslí, že pochopí jej myšlienkový obsah a súvislosti, ktoré vytvára, ale ten, kto prenikol do spôsobu existencie, ktorú si tá báseň vytvára pre seba – a vlastne musí, mal by podľahnúť tej sebazničujúcej energii, ktorá v nej je. Až keď ten jej vlastný spôsob existencie prijmeš v akomsi tichom extatickom uzrozumení, dokážeš vlastne obsiahnuť a prijať všetko čo jazyk básne nesie. Až tam sa vlastne začína aj naše čítanie, aj naše písanie.“ a Laučík mu súhlasne odpovedá: „Popri tom ešte narazíš na to, čo sme hovorili, na to malomocenstvo jazyka, ktorým sa dorozumievame.“
Opäť sa tu stretávame s pokrmom, keď sa ponúka preliatie kvapky krvi na púšti „za ľudský hlas“. Krv – to, čo dáva človeka do pohybu, t. j. hádam to najcennejšie, je ponúkaná na oltár v púšti krajiny, kde je ľudský kontakt ešte stále vzácnosťou – je tá kvapka postačujúca, alebo je jej primálo? Oxymoronické spojenie (vtipná protireč, pri ktorej sa spájajú slová opačného významu) „na zasneženej púšti“ tu vystupuje ako extrémna podoba ne-ľudskej existencie prírody i ako mrazivá pustatina v človeku, odcudzenému svojmu okoliu i sebe samému.
Básňami Brusnica v ľade a Limby sa pomaly približujeme k regionálnej topografii, takej príznačnej pre Laučíkovu poéziu. Dôraz na detail, vyzdvihovanie – lebo v podstate už sama báseň je vyzdvihovaním – naoko nepodstatných drobností, zachytenie obyčajných činností, pohybu v prírode, kde tento pohyb je len diskrétnou ľudskou účasťou na fyzickom dianí prírody. Človek je návštevníkom, hosťom, niekým, kto obdivuje a ktorý svoje zmysly bez ostychu necháva „blúdiť“ po krajine.
Tak sa dostávame k básni Liptov, ktorá je akousi nepatetickou a nesentimentálnou oslavou rodného kraja. Aj tu „krypty jazyka čakajú na zmŕtvychvstanie“, čaká sa na prebudenie ľudského hovoru, na nový jazyk, nezaťažený svojou už spomínanou retardačnou sprostredkovateľskou funkciou. K slovu sa tu tiež dostáva originálna irónia motorových píl a hliníkových veránd, akýchsi pomocných artefaktov, pomocou ktorých sa človek vo svojom okolí udomácňuje.
Podobný charakter majú aj básne Z Dobročského pralesa a V Pustej. Príznačný je pohyb, dianie absolútne nezávislé na ľudskej vôli. Všetko sa deje samočinne, samovoľne, dokonale. Laučík tu vedome vystupuje vo funkcii zapisovateľa, zaznamenávateľa niečoho, čo presahuje človeka v jeho pojmovej vyhranenosti. Je len akýmsi médiom, rukou držiacou pero, všetko ostatné sa deje mimo neho, zápis je možný len kvôli „pulzovaniu Mesiaca“, „postupovaniu svetla“, „pohybom stromov“, „ustupovaniu javorov“.
V básni Tam, kde nie som je dvojveršie „Dar: sklená guľa, v ktorej sneží. Nie na nás.“ Opäť sa tu stretávame s problémom odcudzenia, s tým, že medzi človeka a prírodu „ktosi“ umiestnil sklo – síce priehľadné, no jednak rozdeľujúce (snáď práve o to nebezpečnejšie) – čím sa znemožnilo autentické a priame vnímanie skutočnosti, použitie zmyslov nesprostredkovane. Výsledkom je sterilita, ne-dotykovosť s prírodou, keď „na nás nesneží“. Variantom sklenenej gule je v ďalších básňach sklo v rôznych podobách, vždy však ako niečo, čo umožňuje vidieť i byť videný, no už neponúka tú ničím neredukovanú účasť na dianí, zrení v krajine.
Toto regionalistické zoskromnenie prvej časti zbierky, kde lyrický subjekt nachádzame v značne oklieštenej podobe – ak vôbec je prítomný – vyvažuje druhá časť, ktorá je charakteristická postupným zaľudňovaním. To je akosi prirodzene sprevádzané poľudšťovaním priestoru básne, keď sa „predľudské“ dianie prírody zvoľna presúva do diania v ľudských artefaktoch.
Báseň Záhrada je zasadená do priestoru ZOO, pričom už prvým sémantickým (významovým) kontrastom je názov a prvý verš: „V ZOO je vzduch zrazu neutrálny“. Ideálna Záhrada ako harmonická utópia Raja, kde je všetko v prirodzenom poriadku a dokonalosti, je platónskym protikladom pozemskej ZOO, kde aj vzduch (život) je neutrálny, bez chuti a vône, pretože je len obrazom či odrazom skutočného sveta ideí. Inou interpretačnou cestou, alternatívnou či komplementárnou, by mohli byť verše o zajatých zvieratách, žijúcich v človekom deformovanej realite, pričom z jeho uhla pohľadu je toto nakopenie najrôznejšej fauny akousi biblickou utópiou o harmonickom spolužití. Opäť je tu prítomná sterilita prístupu k skutočnosti cez sklo.
Domnelé víťazstvá človeka v jeho komickej snahe pretekať sa s prírodou, kto to celé prežije, kto je trvácnejší a stálejší, možno odhaliť v básni Portrét. Odchod snehuliaka s príchodom jari a uspokojenie M. nad tým, že v byte sa nijakého mrznutia netreba báť, je toho dôkazom. Tu je zaujímavá aj zmienka o povolaní M. – „projektuje čosi“ – povolanie plánovača, architekta, také príznačné pre moderné 20. storočie, vyznieva s miliónročným pohybom a „plánovaním“ prírody prinajmenšom ironicky.
Tretiu časť zbierky tvorí jediná báseň Milí priatelia, kde je koncentrovaných hneď niekoľko základných návratných motívov, vyskytujúcich sa – roztrúsene – v celej zbierke.
Ide predovšetkým o motív komunikácie, jej (ne)možnosti s jasným humanistickým odkazom: „Človek vo svojom tenkom klobúku nie je doma pre seba, ale pre niekoho.“ Laučík nám tu ponúka výzvu k novej forme zdieľanej koexistencie, založenej na jazyku, ktorý neubližuje, jazyku, ktorý je „živený náhlivými trávami“. Komunikácia ako diskurz nielen medzi človekom a človekom ale aj vo vnútri samotného človeka a navonok smerom k prírode.
Významovo nosným sa javí byť slovo „doma“, ktoré nám v kontexte prvej básne zbierky indikuje isté zabývanie sa človeka vo svete, kde najprv stál na prahu.
Druhým motívom je motív jaskyne, kde sa ukrýva všetko podstatné, kde je možné komunikovať pomocou zvukov, no bez slov, na ktoré sa nedá spoliehať, kde aj prehovor „na prahu počuteľnosti“ mnohonásobnou ozvenou a zalamovaním v záhyboch jaskyne dáva jasnú odpoveď na otázku o zmysle ľudskej existencie.
Práve v tomto bode sa stretáva vertikálny a horizontálny priestor Laučíkových básní. Ten vertikálny je reprezentovaný jaskyňami na jednej a vrcholmi hôr na druhej strane a horizontálny zasa predstavuje už spomínanú komunikáciu.
Hodno tiež spomenúť jeden z vonkajších inšpiračných zdrojov Laučíkovej poézie – beatnikov. Toto, aspoň v zbierke Na prahu počuteľnosti, neevokujú žiadne priame odkazy, sprostredkovane snáď v jednej z básní. Jednou z ciest hľadania dôkazu však môže byť nachádzanie paralel medzi autentickým zaznamenávaním diania, stávania sa prírody u Garyho Snydera, Philipha Whalena či Philipha Lamanthiu a Laučíkovým opisom prírody ako životnej akcie. Beatnická poetika však bola oveľa civilnejšia a „prozaickejšia“, ako vytváranie symbolickej individuálnej mytológie Ivana Laučíka.
Ivan Laučík, známy v slovenskej literatúre ako člen skupiny Osamelí bežci, do ktorej patrili ešte Peter Repka a Ivan Štrpka, zomrel 12. mája 2004.
