Panorámu Rožňavy odjakživa charakterizujú veže jej kostolov s dominantnou mestskou vežou.
Ak však prichádzame od juhozápadu, z rudnianskeho kopca, z ktorého uvidíme mesto ako na dlani, nemôžeme nepostihnúť v jeho južnej časti mohutnú hmotu evanjelického kostola. Miestny staviteľ Ján Mayer zvládol skutočne bravúrne objednávku rožňavských evanjelikov s dodržaním všetkých podmienok tolerančného patentu cisára Jozefa II. ( kostol mohol byť postavený len na okraji mesta v uzavretom priestore, kam nebol priamy prístup z ulice, nesmel mať vežu ani zvony). Mohutná sieňová stavba s dvomi vysokými protiľahlými štítmi a vysokou sedlovou strechou sa stala aj napriek obmedzeniam dominantou južnej časti mesta, a aj bez veže je dobre viditeľná v jeho panorámach. Postaveniu tejto stavby však predchádzala na udalosti bohatá ale pohnutá história.
Reformačné hnutie, ktoré sa v Európe rozhorelo na začiatku 16. storočia, malo v Rožňave od začiatku živnú pôdu, ktorú preň pripravili nemeckí osadníci a neskôr aj husiti, ktorí sa sem dostali s vojskom Jána Jiskru z Brandýsa (rožňavskú pevnosť mali v moci skoro 20 rokov). Po roku 1570 už väčšina rožňavského obyvateľstva bola protestantská a evanjelici zaujali načas aj rožňavský chrám pôvodne zasvätený Panne Márii.
Začiatkom 18. storočia však reformačné hnutie zastavila rekatolizačná činnosť jezuitov vyslaných z Ríma. Títo najprv získali späť rožňavský chrám, prevzali miestne nižšie a vyššie školy a na ruinách starej radnice dali vystavať vlastný kostol. Po porážke povstania Františka Rákócziho II. v roku 1711 bola protestantská viera prísne zakázaná a mestské výsady Rožňavy stratili platnosť. V meste sa nesmeli odbavovať evanjelické bohoslužby a evanjelickí kňazi mali vstup do mesta zakázaný. Evanjelickí veriaci chodievali preto do neďalekého Brzotína, kde si tamojší veľkostatkári Mariássyovci a Szirmayovci vydržiavali vlastných kňazov. Tu sa po celé desaťročia zhromažďovali na bohoslužby, ktoré sa často konali len pod holým nebom. Sústavné, aj fyzické útoky, pokuty a väzenie, strata majetku, vyhnanstvo, nespravodlivé súdne procesy a ďalšie príkoria prinútili rožňavských evanjelikov obrátiť sa k panovníčke Márii Terézii, ktorá napokon dovolila vstup do mesta luteránskym a kalvínskym kňazom. Vykonávať bohoslužby im však ešte nebolo dovolené.
V roku 1783 sa konali na Spiši veľké vojenské cvičenia, na ktorých sa zúčastnil aj Jozef II. Pri tejto príležitosti panovník navštívil aj Rožňavu a vtedy tunajším evanjelikom povolil vystavať si kostol. Snaha o vlastný duchovný stánok bola taká veľká, že evanjelici neváhali prispieť nielen peniazmi, materiálom, ale aj vlastnou prácou; jeden z nich daroval aj pozemok, na ktorom bol kostol za krátke dva roky postavený a vysvätený 3. decembra 1786. Kostol patrí medzi najvýznamnejšie stavby jozefínskeho klasicizmu na Slovensku. Jeho veľkolepý jednoliaty priestor zakrytý klenbami a pôsobivo prečlenený hlbokými arkádami nesúcimi murované empory má nielen výtvarné kvality, ale aj výbornú akustiku. Drevený krov nesúci strechu kostola je svojou konštrukciou mimoriadnym tesárskym dielom, aké široko-ďaleko nemá páru. V kostole je nádherný stĺpový oltár od rožňavského majstra, pôvodom Bratislavčana Jozefa Godeho. Po komplexnej obnove kostola v r. 2002-2004 sa však, žiaľ, už späť nevrátili pôvodné lavice a seniorské a biskupské stolice vyhotovené rožňavským stolárskym majstrom Jánom Gertnerom v jednotnom luiséznom slohu, čím je pôvodný výraz interiéru značne ochudobnený.
