Bratia Česi to teraz naozaj nemajú ľahké a ja so záujmom i obavami sledujem, ako sa z toho vyhrabú. Krajské voľby na celej čiare vyhrala ČSSD, ktorá vlastne len vyťažila maximum zo zlyhaní Topolánka & comp. a najnovšie už vážne dohaduje spoluprácu s komunistami… .
Škandálom možno nazvať aj Sarkozyho výzvu, aby Česko v čase svojho predsedníctva EU nemalo štandardné rozhodovacie právomoci, pretože odmietli euro, majú divného prezidenta, málo skúseností a celkovo sú dosť nedôveryhodní. No a navrch všetkého ešte to polstoročie staré Kunderovo udanie….
Renomovaný časopis Respekt priniesol pred tromi týždňami obsiahly článok poukazujúci na účasť ikony českej kultúry, Milana Kunderu, v jednej malej udavačskej kauze. Text samozrejme rozprúdil búrlivú debatu, k udalosti sa o týždeň vrátil aj samotný Respekt sériou reakcií, venovali sa jej aj ostatné české i zahraničné médiá.
Samotná kauza sa vlastne ani nevymyká z obrazu 50-tych rokov, kedy aktívne pochlebovanie vládnucemu systému bolo súčasťou toho, čo mainstream považoval za slušné správanie.
Zaujímavejšie sú ale presahy do súčasnosti, ktoré nám toto odhalenie ponúka ostro, ba priam nástojčivo.
Je možné stotožniť autora a jeho umeleckú produkciu?
Je možné brať na zodpovednosť autora umeleckého artefaktu za názory, ktoré v ňom vyslovil?
Je prípustné, aby sme umeleckú hodnotu textu posudzovali podľa charakterovej výbavy jeho autora?
Máme povinnosť odpustiť autorovi jeho etické zlyhanie len preto, že jeho tvorba spĺňa všetky atribúty umeleckosti?
Je dobré, keď sa verejne známy človek otvorene prizná k chybe, ktorú kedysi urobil a úprimne ju oľutuje?
Svätí účel prostriedky aj v umení?
Svätí účel prostriedky vôbec niekde?
Má nejaký zmysel robenie hrubých čiar za minulosťou? Ako poznáme, že sme svoju minulosť už spracovali a môžeme sa – poučení – pohnúť ďalej?
Čo robiť, keď sa dozvieme, že verejne známy človek, ktorý urobil veľa dobrého, vedome podvádzal a ubližoval?
Existuju univerzálne platné hodnoty a normy, ktoré sa nemenia podľa toho, v akom spoločenskom systéme žijeme, v akej mentálnej atmosfére sa pohybujeme? Ak nie, prečo? Ak áno, ktoré to sú?
Samozrejme, tých otázok si každý z nás ešte môže položiť oveľa viac. Podstatné je, aby sme si na ne – každý jeden – sami pred sebou poctivo odpovedali. Milosrdné klamstvá často pomáhajú pri udržiavaní status quo, málokedy však čosi skutočne vyriešia.
Nikto z nás nie je čiernobiely, tobôž nie jednofarebný. Ide skôr o to priznať si, že poukázanie na chybu automaticky neznamená odsúdenie človeka ako takého a zámerné zamlčanie zjavných faktov zaváňa zase lacným modloslužobníctvom a oportunizmom.
A to je, podľa mňa, skutočnou cestou do pekla. V Paríži, v Prahe i v Rožňave.
Súvisiace články:
Sme.sk: RESPEKT sa Kunderovi neospravedlní
Týždenník Týždeň: Kunderu by som nikdy nevydal
