Súvisí apatia s mentalitou Slovákov? Aj túto otázku dostal v rozhovore na portáli Je to tak Tóno Popovič, jeden zo študentských lídrov Novembra ´89.
A jeho odpoveď?
„Systém u nás je nastavený takým spôsobom, že keď sa ozvete, pocítite to hlavne ekonomicky. To je hlavná zbraň používaná proti tým, ktorí odhaľujú a kritizujú konanie politikov vo funkciách. A to jednoducho aj v tom zmysle, že budú od vás ľudia bočiť, pretože sa nechcú dostať do nevôle tých, ktorí rozhodujú. Dnes sú ekonomicky vplyvné skupiny úzko prepojené s politickými stranami.“
Nepripomína vám to aj našu rožňavskú situáciu?
A aký má Tono Popovič pohľad na médiá?
„Žurnalisti môžu u nás napísať akúkoľvek kritiku vystihujúcu skutočnosť, k zmene horko ťažko prichádza až po enormnom tlaku. Politici majú totiž osvojenú taktiku, ktorej podstata tkvie v tom, že sa tvária, akoby kritika neexistovala – a keď niečo neexistuje, netreba na to reagovať a tým aj skladať účty, veď sa kauza po čase prekryje ďalšími aktuálnymi problémami.“
Čo si myslí o dostatočnosti tlaku médií?
„Špecifikum spoločenskej komunikácie v tejto krajine spočíva v tom, že do médií môžete napísať, čo chcete, akokoľvek zanalyzovať podstatu veci, ktorá je v rozpore nielen s etikou, ale aj zákonnými normami, i tak sa nič neudeje. Problém bude pretrvávať ďalej. Politici si už veľmi dobre osvojili techniku obštrukcie, ktorou zamestnávajú a vysiľujú novinárov a aktivistov.
Zmena sa dá vynútiť len súvislým, trpezlivým tlakom, ktorý je však v dnešnej dobe otázkou nadštandardného nasadenia, o čom politici dobre vedia a čo im hrá do karát. Táto situácia je ukážkou politikmi vytvorených zvrátených pomerov, v ktorých je narušená prirodzená a pre zdravie spoločenstva dôležitá diskusia v podobe vzájomnej komunikácie a argumentácie k danej problematike.
Iniciatíva verejnosti v štáte, v ktorej prebieha takto postavená spoločensko-politická komunikácia, sa znižuje, čo samozrejme politickému establišmentu vyhovuje, pretože ten k svojmu vládnutiu názor verejnosti potrebuje najmenej. Nedá sa totiž bojovať v ťažkých ekonomických podmienkach o živobytie a ešte analyzovať a riešiť od osobného života vzdialenú politiku vo voľnom čase a za vlastné peniaze.“
A ako vníma dnešný mediálny svet, presýtený informáciami?
„To je dnes problémom takmer každého, nielen mladých. Nevieme vyhodnocovať informácie a vyberať si z nich to dôležité, oddeľovať to podstatné od balastu.“
Triezvy je aj jeho pohľad na ľudí, ktorí myslia aj na čosi viac, než svoje vlastné záujmy:
„Občas som v roli takzvaného občianskeho aktivistu, aj keď dnes je to už pomaly nadávka. Sám viem, čo ma to stojí môjho vlastného času a vlastných prostriedkov. Je to aktivita, na ktorú si musíte nájsť priestor, venovať jej energiu, aktívne používať komunikačné prostriedky, telefonovať, organizovať, diskutovať, pripravovať argumentačnú stratégiu a podobne. Vonkoncom to nie je jednoduchá záležitosť. Preto vyjadrujem všetkým, ktorí pomáhajú tejto krajine svojou osobnou zaangažovanosťou, nesmiernu vďaku, bez nich by bola kvalita života a občianskych slobôd v tomto štáte na oveľa nižšej úrovni.“
Na novembrové dni v r. 1989 má mnohé spomienky jednu, vystihujúcu atmosféru a stav spoločnosti, opísal takto:
„Jedna sa mi vynára, ale tá je skôr tragikomická. Ešte v prvom týždni novembrových udalostí som v rámci šírenia informácií navštívil zhromaždenie v preplnenej aule právnickej fakulty. Diskusiu tam držali v rukách zväzáci a pedagógovia, snažili sa v tom čase so študentmi preberať problematiku internátneho ubytovania, preberali sa vypálené žiarovky. Prihlásil som sa o slovo a povedal, že je tu konečne šanca, aby sa zmenil režim, že tu nejde predsa o žiarovky či iné úplne podružné otázky, ktoré majú slúžiť len na presmerovanie pozornosti študentov. V sále vypukol obrovský potlesk. Po mojom príhovore sa prihlásil jeden z tých mladých zväzákov a ukázal na mňa prstom. „To sú tí, ktorí nám kazia demokratizačný proces svojou radikálnosťou!“ A v tom sa ozval potlesk tej istej intenzity. To je ta naša podoba dezorientácie, ktorá tu funguje dodnes. Ľudia nevedia, kde je sever, sú politikmi dezorientovaní a berú to, čo sa im ponúka bez toho, aby boli schopní a ochotní kriticky premýšľať nad podstatou veci.“
A jeho pohľad na spoločenskú angažovanosť dnes?
„Podľa môjho názoru sa k spoločenskému dianiu majú vyjadrovať tí, ktorí sú toho na základe svojej argumentácie schopní. V zdravej spoločnosti sú impulzy pochádzajúce z verejnej diskusie reflektované do podoby spravovania spoločnosti. Vec verejná je otvorená téma a má byť v demokracii otvorená pre každého, kto má záujem zmysluplne prispieť svojim pohľadom na situáciu.
O tom by to malo byť. Aby boli zásadné kroky pripravované a diskutované v spolupráci s verejnosťou najkvalitnejším možným spôsobom v rámci daného stupňa poznania a možností realizácie, a až potom vykonávať rozhodnutia a praktické opatrenia pre uskutočnenie daného zámeru, ktorého cieľom má byť služba verejnosti.“
Jeho vyznanie vo vzťahu k minulosti i budúcnosti je nasledovné:
„Verím tomu, že človek má vo svojom živote naplniť úlohy, pred ktoré je postavený najlepšie ako je v danej chvíli vzhľadom na zmysel svojho konania a povahu situácie schopný. Veci, ktoré sme urobili v novembri osemdesiatdeväť výrazne posunuli našu spoločnosť ďalej. Budúcnosť je otvorená, to čo v dôsledku vývoja udalostí príde, uvidíme, a opäť si zvolíme, ako na to budeme reagovať.“
Celý rozhovor si môžete prečítať kliknutím tu: Tono Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“
Ilustračné foto: Inforoznava.sk / Verejná diskusia k téme predaja pozemkov mesta pod areálom autobusovej stanice
a Desana Dudášová / Sme.sk – 2002
Rozhovor pre denník Sme z r. 2002: Tono Popovič: Tí, ktorým som veril, stratili kredit
Súvisiace články: Belo Hefler / Normálne mesto
