Herta Müller, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2009), rozpráva v knihe Rozhoupaný dech mäkkým, nežným ba až poetickým jazykom o živote v sovietskom pracovnom tábore. Paradox? Nanajvyš na prvý pohľad.
Chýbal ani nie rok do ukončenia Druhej svetovej vojny, keď fašistické Rumunsko obsadila Červená armáda. Atrament na zmluve o prímerí ešte nestihol poriadne zaschnúť, no Stalin nad rumunských (sedmohradských) Nemcov už už rozprestrel závoj kolektívnej viny. Čo Nemec, to vraj nacistický kolaborant – a čo Hitlerov kolaborant, to povinnosť splatiť vojenské škody matičke Rusi. A tak všetci práceschopní civilli v dobytčiakoch namašírovali do ukrajinských Arbeitslágrov. Sedemnásťročný Leo Auberg, rozprávač príbehu v knižke Herty Müller, bol medzi nimi.
Na pozadí Leovho minimalistického príbehu dostane čitateľ šancu nazrieť do útrob sovietského táborového obludária. Navštívi pracovné brigády vápnoženiek, táborové korzo, uhoľné jamy či nevinný zepelín, v ktorom sa za chrbtami sovietských vojakov stretávali táborové ženy s nemeckými zajatcami. ,Ochutná‘ skromné jedlo (jedlo?) väzenskej kantíny, ,nechá sa ošetriť‘ lágrovými felčiarkami, ktoré na každú chorobu vtierajú ichtyol. Kniha je vlastne akýmsi lyrickým „turistickým“ sprievodcom rôznymi dennými zastávkami lágrového života, ktoré majú však všetky jedno spoločné – v každej počuť škvrkot prázdnych žalúdkov.
Tam, kde existuje trvalý nedostatok jedla, panuje železnou rukou „anjel hladu.“ Anjel hladu je v prvom rade zúfalým spoločníkom, ktorý sa vznáša nad každým zoslabeným táborníkom, zároveň je však aj jeho anjelom strážnym. Komu ešte mrazivo dýcha na krk, ten síce hladuje, halucinuje a neľudsky trpí – ale žije. Ešte žije – kým neúprosného anjela hladu opäť nezabudne nakŕmiť.
Ale ako nasýtiť anjela hladu, keď v sovietskom lágri niet dostatok potravy ani pre seba samého?
Hladného rozhodcu nad životom a smrťou treba obalamutiť – napríklad hutnými predstavami utkanými z aktuálne dostupného. Také sliny má každý a v pracovnom tábore, kde sa stavia, je aj veľa čierneho dymu. Čierny dym spolu s premiešanými slinami chutia ako klobása, stači oboje spolu dobre požuť. Tehál je tiež dosť, ich prach vonia ako červená paprika – to už máme paprikovú klobásu. Aspoň na chvíľu dá anjel hladu Leovi pokoj.
Inokedy sa dá anjel podviesť jednoduchými počtami. Keď pri hltaní polievky človek lyžice ráta, je ich vždy nejaký presný súčet. Ak ale rátať ,zabudne‘, môže byť polievky o dve lyžice viac. A napokon, ak všetko zlyhá, dá sa o jedle ešte snívať a vykŕmiť anjela hladu v spánku až na prasknutie.
Ľudská myseľ je v existenciálnych situáciach schopná všeličoho – dokáže oklamať samu seba a zázračne sa tak samoliečiť. Mimo narábania s hladom aj tým, že jej prostredie krutého pracovného tábora prirastie k srdcu.
Ako každý väzeň-robotník aj Leo Auberg bol denne prehnaný cez rôzne defilé vynútených činností – práca v koksárni, vstávanie, nástupy, rozdávanie jedla, naťahovačky o obed, práca v cementárni… Postupnou rutinou zistil, v ktorých denných staniciach sa cíti menej vyčerpaný a v ktorých viac. Ktoré ho unavovali na smrť a ktoré len na život. A tie čo i len o chlp príjemnejšie si obľúbil. Mal svoju „lopatu-srdcovku„, s ktorou pri lopotivom vykladaní uhlia „tancoval tango“ – a bol na tie strojovo naučené a anjelom hladu krvavo vypotené pohyby hrdý.
To preto ten Müllerovej nádherný jazyk, ktorým – na prvý pohľad paradoxne – opisuje hrôzy ukrajinských lágrov. V situácii, keď je všetko naokolo kruté a neľudské, je životne dôležité nájsť si aj v tých najodpornejších a najponižujucejších veciach čosi radostné. Je to vlastne jediná možnosť ako v takom prostredí nastaviť svoje vnútorné hodiny aj na pozitívne očakávania a tešiť sa z ich naplnenia. Akási náhradná psychická hygiena, keď sa myseľ biedu a špinu fyzična snaží prekryť bohatstvom fantázie srdca – a aj v zverských pomeroch nachádza stratenú dôstojnosť človeka pred sebou samým. Nachádza, lebo musí.
Odkiaľ to Müllerová všetko vie? Samotnému písaniu knihy predchádzalo starostlivé rešeršovanie, cesta na Ukrajinu do niekdajších sovietských lágrov a najmä dlhé rozhovory s rumunským básnikom Oskarom Pastiorom, ktorý ten láger prežil. Odtiaľ tá autentickosť, odtiaľ tie skvelé obrazy a metafory. A od neho Müllerová brilantne vypozorovala aj rôzne „fyzické poškodenia“, ktoré preživším táborantom ich negatívny zážitok „telesne“ sprítomňujú dodnes – a tým sa nemyslí pracovnou drinou naštrbené zdravie.
Totiž, spomienka na láger nie je iba prchavou myšlienkou ako väčšina iných, ktoré v stotine sekundy prídu a už sú aj preč. Je to telesná spomienka táborovou praxou, starostlivo uložená do tých najhlbších pórov. Nie len do pamäti ale aj do tela sú vrastené isté pohyby, návyky, vzorce správania sa, ktoré ani mnohé roky „po“ nevybehnú z vychodených tratí – akýsi lágrový habitus. Ako Müllerová pripomína, niekdajší obyvateľ tábora bude vždy šúpať zemiaky na jeden raz tak, aby z nich ostala čo najpriesvitnejšia šupka a čo najviac zemiaku. Vždy bude považovať vietor za horšiu pliagu než je sneh, lebo vietor v zime iba štípe a zo snehu sa dá aspoň napiť. A keď si chtiac-nechtiac spomenie na čas strávený v pracovnom tábore, nebude mu len smutno, nebude mať len strach, pocit úzkosti. Nebude to „len“ pocit.
Reálne mu zovrie hrdlo, rozkmitajú sa mu pľuca a bude mať
rozhúpaný dych.
—————————
Herta Müller: nemecko-rumunská spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2009), ktorá v svojích dielach tematizuje najmä rumunský diktátorský režim po 2. svetovej vojne. Narodila sa v Rumunsku, v rodine patriacej do nemeckej banátskej menšiny. V roku 1979 sa musela pre neochotu spolupracovať s rumunskou komunistickou tajnou službou Securitate vzdať práce prekladateľky, vtedy začala s písaním kníh. O osem rokov neskôr emigrovala do Nemecka, kde publikuje romány, kratšie prózy, eseje a umelecké texty. V súčasnosti žije v Berlíne.
Herta Müller: Rozhoupaný dech (Pôvodný názov: Atemschaukel)/ Preklad: Radka Danemarková / Vydavateľstvo: Mladá fronta / Rok vydania: 2010 / Počet strán: 296
