Prvykrát som sa o existencii Václava Havla v dozvedel lete 1989 na terase penziónu v Chorvátsku neďaleko Splitu. Zhodou okolností tam bývala aj jedna rodina z Prahy. Naši otcovia pri spoločnej večeri a červenom vínku debatovali pri západe slnka okrem iného aj o politickej situácii vo vtedajšom Československu. Kedže sa kalendárne dni ´oplzlo´ blížili k druhej polovici augusta, bolo jasné, že sa reč zvrtne na tému ruskej okupácie v roku 1968. Vtedy vyskočilo meno Havel…
Pýtal som sa samého seba: o kom to je vlastne reč? Mal som krásnych osemnásť rokov, bol som zamilovaný do svojej budúcej manželky a môj názor na vedúcu ulohu strany podľa článku 4. vtedajšej ústavy ČSSR bol na hrane. Možno bol už aj za ňou, ale to sa nesmelo hovoriť. Meno Havel mi však nič nevravelo.
Václav Havel – kto to je? Sám seba som sa to pýtal, ale radšej som ticho počúval, o čom hovoria starší. Ten Pražák, ten sa neostýchal. Na rovinu hovoril o pre mňa vtedy čudných veciach. O blbosti režimu, o tom, že s Rusákmi to ďaleko nedotiahneme a že Amerika to má pod palcom, o… Aj doma sa o tom potichu hovorilo, ale až tak potichu, že to nebolo počuť. Smutné? Áno, ale prečo to nepriznať?
V diskusii sa objavovalo to meno znova a znova: Havel. Vraj ho už opäť zavreli. Alebo ho odviezli ‚eštébáci‘ na jeho chatu. Kdesi na Hrádeček či kam – neoverené informácie. Potom padlo slovné spojenie Charta 77. A čo to je, pýtal som sa? Odpovede sa mi najprv nedostalo, prišla až neskôr. A netrvalo to veľmi dlho. Iba pár mesiacov. Našťastie pre nás všetkých. A ja som zistil, kto je Havel!
V septembri ´89 som vstúpil na pôdu TU v Košiciach a už v novembri som bol v plnom víre udalostí. V Prahe ‚to‘ síce vypuklo už 17teho a k nám na východ republiky nepokoje dorazili až v nedeľu 19. novembra, ale ja som konečne začal chápať, kto je Havel a o čo mu ide. A nielen jemu. I dalším ľuďom, lídrom tribún, obyčajným občanom – každému, kto to so svojou budúcnosťou myslí vážne, smelo a odhodlane.
Udalosti nasledujúcich dní dostali rýchly spád. Havel sa stal tribúnom ľudu a neskôr – ešte pred Novým rokom – dokonca prezidentom vtedajšej spoločnej republiky. Jeho výskyt na politickej scéne som vnímal ako niečo neuveriteľné. Človek, ktorý prežil. Prežil trápenie, trýznenie, väzenie… A prežil, lebo chcel bojovať. Bojoval za svoje presvedčenie, za nás všetkých a za slobodu presvedčenia, svetonázoru a najmä za slobodu slova.
Keď som na jar roku 1990 na internáte sedel pri rádiu a počúval jeho prejav v Kongrese Spojených štátov, mal som zimomriavky. A slzy v očiach, keď po jeho skončení všetci zástupcovia amerických voličov povstali a Václavovi Havlovi typicky americky poďakovali za jeho úprimne, smelé a pravdivé slová: vyslúžil si standing ovation. Naozaj dojímavé. Najmä keď Amerika ocení niekoho z nás. A pán Havel je niekto a niečo z nás.
Preto mu k jeho výročiu, k jeho 75-tym narodeninám, želám všetko najlepšie, veľa zdravia a mnoho síl. Lásky, šťastia a iných drobností, mu doprajeme tiež – hlavne v kruhu jeho blízkych, priateľov a obdivovateľov.
Všechno nejlepší, pane prezidente!
Happy birthday, Mr. President!
Všetko najlepšie, pán Václav Havel- človek, ktorý ste nám ukázali cestu na slobodu.
Ďakujeme!
Peter Karpaty ml.
Václav Havel (* 5. október 1936) oslávil v týchto dňoch svoje 75. narodeniny.
Ilustračné foto: Problog.com
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
