Jeho rodine znárodnili fabriku, napriek ponukám žije v polorozpadnutom dome v Havane.
Kubánsky režim usvedčuje z rozchodu s prianiami ľudí Ostrova slobody a židovsko-kresťanskú kultúru z pokrytectva. Pedro Juan Gutiérrez.
Magický realizmus navždy zapísal latinskoamerický kontinent do histórie svetovej literatúry. Jeho sila už síce dávnejšie vyprchala a autentická poetika zapadla pod nánosmi epigónstva a zmenenej reality, inšpiračným zdrojom však ostal dodnes. V originálnej umeleckej podobe sa znova a znova objavuje v poetikách autorov ako José Piňera, Carlos Fuentes, Rubem Fonseca, či spomínaný Pedro Juan Gutiérrez.
So značnou dávkou zjednodušenia možno povedať, že to, čo u nás poznáme ako lyrizovanú prózu, naturalizmus, surrealizmus alebo existencializmus, malo a stále má svoj autentický ekvivalent na opačnej strane Atlantiku. Hoci práve Gutierréz vo svojich textoch priam programovo popiera tradíciu magického realizmu, svojím vymedzením sa voči nemu potvrdzuje, že sa narodil v jeho lone.
Gutiérrezov dekadentný a naturalisticky expresívny príbeh paradoxne pôsobí očisťujúco. Žiadna politika, žiadne vyplakávanie nad socializmom, kapitalizmom či Castrom, len autentická temnota vnútra človeka, zahnaného do kúta.
Ten príbeh sa mohol odohrávať kdekoľvek a to je na ňom desivo fascinujúce: keď sa pokúsime obrať človeka o jeho ľudskú dôstojnosť, či už priamo alebo nepriamo, nezáleží na ideologickom priestore, v ktorom to spravíme, zaručene sa od neho nedočkáme ľudskej reakcie.
Samotné osudy chlapca na prahu puberty, potĺkajúceho sa Havanou, sú v istom zmysle banálne. Po absurdnej rodinnej tragédii sa mladý hrdina ocitá na ulici. Jediné, na čom záleží, je utíšenie hladu, smädu a sexuálnej túžby. Tieto živočíšne inštinkty sa stávajú centrom chlapcovho života a v konečnom dôsledku jeho zmyslom.
Chlapec sa pohybuje v najšpinavšej biede, akú si možno predstaviť. Fyzickej i mentálnej. Z pobytu v detskom domove, ktorý je zároveň nápravno-výchovným zariadením pre mladistvých, si do „života v slobode“ odnáša dve oceľové guličky v prirodzení a poznanie, že „byť niekým“ v praxi znamená klamať, kradnúť a prostituovať. Práve to posledné dobíja hlavného hrdinu sebavedomím – aj prezývka „kráľ Havany“ odkazuje na túto jeho dispozíciu.
Rayov životný priestor neobsahuje žiadne politické či iné spoločenské znalosti, neregistruje súvislosti medzi svojím postavením a situáciou v krajine. Orientuje sa výhradne pomocou zmyslov, inštinkty mu nahrádzajú sebareflexívne korekcie správania. Keď ho udrú, tak sa ranu pokúsi vrátiť a potom utekať. Keď má možnosť ukradnúť jedlo, tak to spraví bez toho, aby akokoľvek otravoval svoje svedomie.
Individuálne svedomie a naň naviazaný etický systém je zaujímavou rovinou interpretácie príbehu. Mladý Ray žije vo svete akoby mimobežnom s akýmikoľvek konvecionalizovanými pravidlami spolunažívania. Desivé poznanie, že sa tým vôbec nelíši od svojho okolia, nás sprevádza od prvej po poslednú stranu textu.
Po úteku z detského domova sa potĺka po Havane. Živí sa ako prostitút, kradne jedlo a šatstvo. Nepremýšľa nad zajtrajším dňom, existuje v permanentnej prítomnosti, akoby práve to malo byť zárukou, že sa nezblázni. Pohľad za horizont, plánovanie alebo stratégia v jeho živote nehrajú žiadnu úlohu. V podstate sa pohybuje v dvoch extrémoch: extrémna spokojnosť a šťastie nastáva vždy, keď sú uspokojené jeho základné biologické potreby, absolútna tragédia nastáva, keď ho trápi hlad.
Rayove sociálne väzby nemajú žiadne štandardné rozmery. Sporadicky si spomenie na rodinnú tragédiu, po ktorej ostal sirotou, jediným „etickým normatívom“, ktorý sa mu vybavuje v súvislosti s matkou je to, že mu neustále prízvukovala, že na hlad má okamžite zabudnúť, „protože tady není nic k jídlu“. Pri svojich potulkách stretáva niekoľkých sebe podobných stroskotancov, s ktorými ho spája len spoločný sexuálny biznis alebo krádež.
Najhlbší vzťah prežíva s Magdou, predavačkou pečených gaštanov a prostitútkou. Hĺbka však v ich prípade znamená priam esenciálnu živočíšnosť, s ktorou sa na seba vrhajú kedykoľvek na to majú čas. Nespútanosti, výbušnosti a živelnosti je plné nielen ich milovanie, taká je aj Rayova žiarlivosť. Vo chvíľach Magdinej „profesionálnej nevery“ nad sebou stráca kontrolu a reaguje impulzívne. Paradoxne, práve v týchto okamihoch máme možnosť uvidieť to ľudské v ňom. Emócie, ktoré dotvárajú osobnosť každej ľudskej bytosti, sú v jeho prípade na povrch vyplavované len kanálom žiarlivosti.
Táto Rayova „jednorozmernosť“, táto jeho schematickosť však nie je samoúčelná. Okrem hyperbolizácie sexu, ktorá je reakciou na cudzorodý prvok kresťanstva, je presvedčivou metaforou redukcie ľudskej bytosti do podoby karikatúry. Jej prostredníctvom sa do nadčasovej, univerzálnej polohy, dostáva otázka ľudskej slobody a prirodzenosti vo vzťahu k tradičným i umelo naočkovaným ideológiám.
Napriek všetkému je Gutiérrezova kniha optimistická. Ukazuje, že človek v istom zmysle môže žiť spokojný a v podstate šťastný život aj v systéme, ktorý ho navonok okreše na svoj neľudský obraz. Príroda a tradícia originálnej kultúry Latinskej Ameriky boli, sú a budú stále viac, ako akýkoľvek ideologický systém, nalepený na ich povrchu. „Orezanie“ človeka do temer zvieracej podoby či návrat „ku koreňom“ tradičných kultov sa zároveň stáva jeho neprekonateľnou obranou proti totálnemu zmanipulovaniu v prospech vládnuceho systému.
Sloboda prirodzených inštinktov nie je ovládnuteľná žiadnym moderným totalitarizmom. Aj tá najopovrhovanejšia a najdegradovanejšia ľudská bytosť je už zo svojej podstaty kvalitatívne viac, ako to, čo ju z pozície moci zväzuje a degeneruje. Práve tento takzvaný „paradox života“ stojí pri základoch slobodného človeka. Rayova sloboda je nezničiteľná práve preto, lebo je jeho večným potenciálom.
Postava Raya je vlastne archetypom ľudskosti v človeku. Nutnosť byť slobodný sa realizuje aj popretím civilizačných nánosov, dobrých mravov či nerešpektovaním vládnucich politických či etických systémov.
Vytváranie autonómnych, resp. autentických mimobežných svetov v dielach latinskoamerickej literatúry sa zdá byť prirodzenou odpoveďou na realitu permanentných ľavicových a pravicových revolúcií, ktoré tento kontinent sprevádzajú už temer dve storočia a devastujú ho. A literatúra sa zdá byť stále jediným priestorom, v ktorom možno zahliadnuť obraz slobodného človeka, nepokoreného neľudskou realitou.
Pedro Juan Gutiérrez – narodil sa v roku 1950 v Havane, kde žije doteraz. Ako väčšina ostatných juho- a stredoamerických spisovateľov 20. storočia začínal a preslávil sa ako reportér. Od roku 1998 toto povolanie už nesmie vykonávať. Okrem toho maľuje a píše básne.
Jeho ďalšie knihy: Špinavá havanská trilógia, Tropické zviera, Levia melanchólia
