Ľudský osud je ako vietor. Stále veje určitým smerom. Niekedy domov, inokedy ďaleko od domova. Niekedy je vietor osudu osamotený a slabý, inokedy, v spoločnosti iných vetrov nadobúda moc orkánu. Sú časy, keď človek nedbalo kývne rukou, inokedy žasne, čo všetko má a čo všetko nechá vytiecť pomedzi prsty.
Počnúc mrazivým tichom januárového rána s vôňou domova a dychom kryštáľovo dopadajúcim na čerstvý sneh. Alebo rytmickými krokmi na miesto zrazu pomedzi zamrznuté kaluže sĺz mesta. Keď sa človek po dlhom čase stretne s priateľmi a známymi, keď obíjme rodinu, alebo precitne z polospánku na mieste štartu a s úsmevom si pomyslí: „Áno, som doma…“
Keď sa mlčky pustí do kopca a odkrajuje z neho krok po kroku, ako z chleba s maslom z detských liet. Sleduje vychodenú stopu turistov pred sebou a pod teplom, sálajúcim spod čiapky, v ňom rezonujú kvapky jeho osudu. Keď dobieha skupinku, alebo jeho dobieha skupinka za ním, tak, ako sa aj počas života stretáva s novými ľuďmi a je náchylný zabúdať na starých priateľov.
Aj krajina sa mení. Ihličnany striedajú buk a dub, doliny sú popreplietané v lone kopcov. Aj ľudia sa menia. Tak, ako sa mení človek. Tak, ako je pre neho samozrejmé, že niečo má a ako je pre neho nepredstaviteľné, že by musel žiť bez niečoho, čo sa stalo súčasťou jeho života. Vtedy si človek uvedomí, aké bohatstvo sa okolo neho skrýva a aký je bohatý, pretože sa môže obohacovať ako súčasť tohto bohatstva. Ako pre beduína v púšti nie je samozrejmosťou smrek, vzdychajúci pod ťarchou más snehu. Ako pre domorodcov v Amazónii je exotickým kĺzavý svah, pokrytý bielou perinou. Ako…
Akonáhle je človek obklopený ohlušujúcim tichom snehobielej masy a jediným kompasom je pravidelný tlkot srdca, uvedomí si, že každým úderom sa do neho dostáva nová spomienka a nový zážitok. Obraz alebo film, ktorý sa pred ním zjaví, keď večer pred spaním zatvorí oči, obraz alebo film, ktorý mu už nikto nevezme.
Veľa malých obrazov a kociek filmu, ktoré ho sprevádzajú životom až do konca.
Do konca stúpania. Vtedy, keď sú už údery srdca čoraz intenzívnejšie a telo sa chystá rezignovať, tento malý človiečik, miniatúrna bodka v obrovskom bielom oceáne, konečne zočí svoj vrchol. Svoj budhistický chrám slobody mysle, svoju Fudžijamu.
Postaví sa na vrchol a aj keď sa ho orkán snaží premôcť, aj keď sa mu vietor snaží zaslepiť zrak, aj keď ho v ním vychodenej stope zanechajú starí známi, aj keď mu život uštedrí ešte pár rán, vie, že toto je JEHO vrch a s úsmevom si pošepne:
„Áno, som doma…“
…a jeho slová sa rozľahnú v srdciach pod vrchom…
Attila Zoller
Súvisiace články: Gemerská Fudžijama
******************************
V rubrike Cestopisy zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
