Gerd Wiesler spozornie a počúva. Umelci majú práve pohlavný styk. Banálne a chladne to pripíše do svojej správy.
Otázka na facku: môže byť perfídny agent StaSi – východonemecký exkolega česko-slovenského ŠtBáka – dobrým človekom?
– Čím sa líši komunista-idealista a komunista-oportunista? Kto z nich má väčšiu šancu obnažiť rozpor medzi prianím a skutočnosťou totalitného obludária?
– Ako hodnotiť na dreň verného straníka, ktorý precitne? Čím sa líši od takého, ktorý neprecitne a čím od takého, ktorý bol od samého začiatku do špiku kosti štátostrane neverný? Kde je miesto pre niekoho, kto prevráti kabát napriek hrozbe trestu? A kde pre toho, kto vzdoroval neomylne po celý čas a vyfasoval?
– Čo tvorí hranicu, za ktorou sa dá pochopiť „spolupráca“ človeka-milión s Štb/StaSi? Je ňou kariéra, bezpečie rodiny, telesná integrita, psychické zdravie, strach? Existuje vôbec takáto hranica? Ak áno, môžu ju ťahať tí,ktorí cez ňu nikdy neprechádzali (lebo nemuseli)?
– Má vôbec zmysel takéto odtienky diferencovať? Nie je hľadanie odpovedí na podobné otázky len púhou relativizáciou a neúctou k dotknutým? Má väčší zmysel hádzať všetko do jedného vreca?
Katalóg nezahojených otáznikov je obrovský, nemecká kinematografia ho navyše bravúrnymi politicko-spoločenskými snímkami neustále dopĺňa. Len taký námatkový rez historickým filmovým koláčom z Dojčlandu: permanentnú možnosť, ako sa dláždi cesta k hnedej diktatúre, tematizuje Die Welle / Vlna. Čo sa naopak môže stať, ak cesta k nej už nie je zarúbaná, zažila Sophie Scholl či katolícky kňaz vo filme Der neunte Tag… / Deviaty deň… Opomenuté neostávajú ani 70-te roky a ultra-ľavicoví teroristi z RAF v Baader Meinhof Komplexe, východonemecké DDR-pomery zasa z rôznych perspektív mapujú Good Bye Lenin či Der rote Kakadu / Červený kakadu.
Filmový debut režiséra Floriana Henckel von Donnersmarcka nadväzuje a načiera do útrob monštruózneho stroja niekdajšej východonemeckej tajnej služby StaSi (Staatssicherheit), do útrob ľudí, ktorí pozorovali, žili a ako v bábkovom divadle neviditeľnými nitkami riadili Životy tých druhých.
Gerd Wiesler je človek-pravítko. Matematicky chladný, presný, neohybný/neoblomný – ako keby bol špiceľ. Gerd Wiesler je špiceľ – presvedčený a oddaný prvý muž ŠtaSi. Úloha „napichnúť“ a sledovať – inak, zo začiatku režimu povoľného – dramatika Georga Dreymanna je preto pre neho šedou rutinou, až kým sa mu idea socializmu a jej prevedenie do praxe nezačne rozmazávať a vzďaľovať. Racionálne a bez akéhokoľvek sentimentu sa Wiesler stáva inžinierom ľudských duší ministra „kultúry“ Bruna Hempfa a Dreymannovej partnerky, herečky Christa Marie Sieland, až sa mu ľudský trojuholník pudov, kariérizmu a zápasu o vlastné „ja“ nutne začína pretínať. Nie ideológické palivo, pravidlá a imaginárne utópie, ale obyčajná ľudská zákernosť, ješitnosť a oportunizmus stoja za Wiesletovou úlohou strážneho psa úspešného umelca. Posledná – sme v roku 1984 – akotak stabilná nôžka systému pomaly vakluje, Wiesler ju chtiac-nechtiac ohlodáva a podprahovo no racionálne triezvo a predsa drzo sa nás núti pýtať, či sa aj niekto taký ako on môže – aj keď len na moment – ešte stať „dobrým človekom.“
Samotnej konštrukcii príbehu predchádzalo jeden a polročné rešeršovanie, rozhovory s obeťami i páchateľmi StaSi. Tak napríklad postava Gerda Wieslera vyvolala vášnivé diskusie o jej reálnom či nereálnom vykreslení, hľadali sa mená skutočných StaSi funkcionárov, ktorí sa od režimu odkláňali a boli za to potrestaní (často skloňovaným menom bol „Hauptmann“ Ministerstva pre bezpečnosť Werner Teske, ktorý bol interne a v tichosti popravený).
Bez pokusu o zľahčovanie neveselej reality je však nutné dodať, že historický hraný film nemusí mať ambíciu zobrazovať skutočnosť jedna k jednej (riešením samozrejme nie je pomer 0:1). Oveľa podstatnejšie je to, do akej miery nepopiera, ale naopak hrubo podčiarkuje a hyperbolizuje skutočné (cenzúra a observovanie kultúrnej scény až na hranicu najintímenjších intímností lokajmi DDR-diktatúry) a či kladie naliehavé otázky za hranicou aktuálnych vrstiev, debát a diskurzov a tým odkrýva v danom momente neviditeľné.
Takúto provokáciu si Životy tých druhých dovoľujú v téme takej prominentnej i citlivej, akou je narábanie so zväzkami StaSi. Totiž, sledujúc príbeh Gerda Wieslera, nedá sa implicitne neprísť k záveru, že byrokratické a mediálne škatuľkovanie zjednodušuje problém zväzkov na obľúbený, no nič neriešiaci bipól dobra a zla.
Za označeniami agentov/spolupracovníkov/spolupáchateľov HGW XX/7 a HGW XX/8 sa pritom môžu skrývať dve úplne rôzne ľudské tragédie s protichodnými koncami rozkročmo atakujúcimi obe hranice bipólu, ktoré sa na miske povrchných váh úplne strácajú. To môže byť škoda v prípade, keď by takéto rozlišovanie malo pomôcť pochopiť motívy a vnútorné pohnútky ľudí, ktorí sú pod tlakom zverského systému vystavení existencionálnym rozhodnutiam. Ale to sme už opäť pri otázke, či má vôbec zmysel (a či sa to dá) takéto odtienky diferencovať bez toho, aby človek neskĺzol k lacnej relativizácii viny/neviny a zneucteniu obetí.
A schválne, má?
—————————————
Životy tých druhých (Das Leben der Anderen/ Nemecko, 2005) / Réžia & scenár: Florian Henckel von Donnersmarck / Kamera: Hagen Bogdanski / Hudba: Gabriel Yared, Stéphane Moucha / Hrajú: Martina Gedeck, Ulrich Mühe, Sebastian Koch, Ulrich Tukur, Thomas Thieme, Hans-Uwe Bauer, Herbert Knaup…
