Film roka 2008. Najlepší romantický dokument. Nositeľ CICAE Ceny artových kín z Cannes. Zvláštne uznanie poroty. Cena za originalitu…
Zoznámte sa, (aj) toto sú Slepé lásky.
Nevidomosť ako námet na umelecké spracovanie je námetom vskutku veľmi vďačným. Na začiatok stačí zopár – najlepšie smutných a írečitých – ľudských príbehov opatriť clivými zábermi kamery a ani jedno oko diváka nezostane zaručene suché. A hoci sa na neho ku koncu filmu vyleje priam za kýbel nádeje a fatalizmu, z kina by mal v ideálnom prípade odchádzať s pocitom ľútosti a konštatovaním na perách: „Ja mám pri tom všetkom ešte šťastie, ale čo tie neboriatka…“
Sú však aj onakvejšie filmy, ktoré sa takémuto lepkavému citovému vydieraniu človeka vyhýbajú a aj bez pocitu ľútosti v ňom vyorievajú hlbokú a silnú brázdu. Bez pocitu ľútosti preto, lebo akonáhle je ten pri téme slepoty prítomný, núti nás merať a hodnotiť ICH svet NAŠIMI očami. Automaticky porovnávame a pýtame sa „čo oni chúdence nevedia/nemôžu robiť a o čo sú ukrátení“. Odpovede si potom projektujeme cez naše vlastné možnosti a zväčša zisťujeme, že sme zjavne tí šťastnejší.
Otázku z druhého konca palice „čoho/akých pocitov sú oni schopní, o čom/o akých my len tajne snívame (alebo už ani len to nie)“ nepočuť. Ako keby ten náš (vnútorný) svet mal byť všehometrom ľudského šťastia.
Aký omyl.
Slepé lásky – z polovice dokument, z druhej film – režiséra Juraja Lehotského tento omyl bravúrne potvrdzujú a ponúkajú z neho východisko. Sú výletom do príbehov štyroch nevidomých ľudí (Peter, Miro, Elena, Zuzka) hľadajúcich svoje šťastie v ničom bazálnejšom než…v láske. V láske manželskej, mileneckej, materskej či virtuálnej. Sú výletom do príbehov ľudí, ktorí majú rovnaké neresti a slabosti ako my (večerné šrotovanie klobásy či fajčenie pána Petra), sú rovnakí beťári ako my (Mirove dobromyseľné lži) a ktorých kvária aj úplne podobné otázky ako nás (Zuzka, Miro): „Čo si o mne ľudia myslia? Má ma niekto rád? Bude ma niekedy niekto brať skutočne takú aká som? Ostanem v živote sám, nemilovaný?“
Tento exkurz do rôznych vrstiev duší protagonistov však nie je patetický, ba naopak je šarmantný, vtipný a poodkrýva divákovi rôzne nepoznané, zanedbávané či úplne zakrpatené pocity a dojmy: to ako keď Peter číta knihu v úplnej tme, Miro zabíja muchy alebo keď sa nevidomá Elena nechá ostrihať a vyfintiť aby sa páčila svojmu rovnako nevidomému manželovi Lacovi.
Milé, úsmevné no iné to ani pri Slepých láskach byť nemôže. Hranica vnímania šťastia a spokojnosti je u týchto reálnych ľudí – nehercov posunutá do nebezpečne krásnych nížok,ktoré sú dôkazom toho, že oči nevyhnutne nemusia, ale paradoxne často bývajú na prítaž.
Pretože klinická nevidomosť môže byť chorobou pár ľudí, ale duševná slepota diagnózou nás všetkých…
——————-
Slepé lásky (Slovensko, 2007) / Réžia: Juraj Lehotský / Scenár: Juraj Lehotský, Marek Leščák / Kamera: Juraj Chlpík / Strih: František Krähenbiel / Námet: Juraj Lehotský / Hrajú: Miro Daniel, Monika Brabcová, Peter Kolesár, Elena Szarasová a ďalší…
Krátky text režiséra filmu Juraja Lehotského v časopise .týždeň o jeho motívoch natočiť dokumentárny film o nevidiacich si môžete prečítať tu: http://www.tyzden.sk/casopis/2009/31/kde-vidia-stastie-nevidiaci.html
Fotky k filmu či z natáčania, info o autoroch, rozhovori s tvorcami a nedopovedaný ostatok si môžete naklikať na stránke produkčnej spoločnosti Artiléria tu: http://www.artileria.sk/sk/celovecerne_filmy/slepe_lasky/
