Poetické filmové rozprávanie o tichom násilí, driemajúcom v každom z nás. Vizuálne a umelecky brilantný snímok o tancovaní na pomedzí vysneného a možného. Lyrické zrkadlo všetkých opustených duší. (Ne)uveriteľná romanca. Skrátka, osemdesiatosem minút, ktoré z vás urobia šťastnejšeho človeka, než ste boli predtým. Bin Jip (Prázdne domy).
Zo zdravého rozumu sa čoraz viac stáva rozum dravý. Je orientovaný na úžitok a ľudia okolo nás sú často iba prevodové páky k jeho dosahovaniu. Denno-denne na seba nazeráme ako na prostriedky uspokojenia vlastných záujmov. V obchode, na úrade, pri káve s priateľom v obývačke. Ten mi pomôže v tom, skrz neho sa mi otvoria dvere hentam. Vo všetkom hľadáme skryté zámery a úmysel. Z každého rohu trčia predsudky, tvrdé racio a logika, ktorá údajne nepustí. A čo sa jej vzpiera, to nás privádza do šialenstva…
Kórejský filmový režisér Kim Ki-duk by na to možno povedal, že máme zavreté srdcia.
Kto si myslí opak, nech si sám pre seba urobí malý myšlienkový experiment: predstavte si, že prídete domov po týždňovej dovolenke pri mori a v spálni nájdete spať úplne cudzieho človeka. Vaša prvá reakcia asi bude otázka: „Nie je nič poškodené, všetko je na svojom mieste, nič nezmizlo?“
A to sú tie predsudky.
Lenže nič nezmizlo, všetko je na svojom mieste a nič nie je poškodené. Naopak, hi-fi veža, ktorá roky nefungovala, funguje a hora prádla, ktorú nemal kto oprať, je čistá a vyžehlená. Takýto takmer anarchistický a voľnomyšlienkársky život žije vo filme „Bin Jip“ Tae-suk, osamelý mladý chalan okolo dvadsiatky, ktorý nevlastní nič, len jednu motorku. Tae na kľučky od vchodových dverí pripevňuje reklamné pizza-letáky a pozoruje, či ich domáci zvesia. Ak nie, na pár dní sa do nich nasťahuje – takpovediac sa pozve na návštevu. Uvarí si obed, oblečie ich šaty, vyspí sa v ich posteliach, popočúva ich hudbu….a potom požičané prirodzene vráti. Celý dom uprace, poleje kvety, vyperie, zavesí prádlo, opraví, čo je pokazené. Čo je však najdôležitejšie, opusteným príbytkom dáva svojou srdečnou starostlivosťou dušu. Ešte spoločná fotka s portrétom rodiny a Tae je preč. Prídete z dovolenky a nič nezistíte…
Možno je takýto spôsob šťastného života zvláštny. Otázka je, či sa taký nezdá byť iba preto, že ten náš pocit šťastia je priveľmi zošnurovaný. A napokon, čo ak je Tae-ov spôsob poslednou zostávajúcou nádejou, ako sa dnes ľuďom a ich inak zatvoreným srdciam ešte vôbec dá pravdivo priblížiť?
Teda, prídete z dovolenky a nič nezistíte – no Tae zistí niečo o vás. Narúšanie súkromia, poviete si a máte bezpochyby pravdu. Je ale zarážajúce, koľko ľudí na svojom súkromí nebazíruje preto, aby v ňom opatrovali krehkú intimitu niečoho pekného, ako skôr z dôvodu, že majú čo skrývať. Napríklad násilie. Zákernosťou násilia okrem iného je, že hoci chce šíriť strach, hanbí sa a preto sa schováva. Číha. Necháva za sebou odkazy, ktoré šikovne maskuje. Napriek tomu po celý ten čas ticho napína svaly a symbolicky materializuje samé seba – aj v našich obývačkách.
Trebárs ako nástenná fotka boxeristu po úspešnom turnaji, ktorá druhým ticho odkazuje „nezhrávajte sa so mnou, lebo, viete…ja som boxerista.“ Niečo také voláme spomienky, úspech, hrdosť.
Alebo ako golfová sieť na záhrade, do ktorej si cez úder do loptičky môžeme z celej sily vystrieľať všetky naše frustrácie z aktuálneho dňa. Toto pre zmenu voláme relax.
A napokon, ako týranie – to vtedy, keď hrdosť ani relax nestačí. Pod pláštikom sľubu „v dobrom aj zlom“ si fyzicky uľavíme na našich najbližších – Sun-hwa-in muž to v našom filme volá manželstvo.
Tae-suk by to asi nazval „prichytený“ – pretože taký skutočne bol, keď sa na toto „manželstvo“ počas jedného zo svojich ďalších bytových dobrodružstiev neplánovane díval. Spoza závesu videl uplakanú, zbitú ženu a nepríčetného muža, sýriaceho od zlosti a rozkoše. Kto má otvorené srdce, nepotrebuje priveľa intuície na to, aby sa dovtípil, že osamelý Tae a osamelá Sun sa budú od tohto okamihu do prázdnych domov implantovať spolu. Budú v nich spolu prať, jesť, počuvať cingot cudzích príborov, spať v cudzích posteliach, tešiť sa a utekať, keď budete na ceste späť z dovolenky… A pomstychtivý manžel Sun-hwa-i bude zúriť a hrať golf.
Zatiaľ čo sa násilie materializuje, láska robí pravý opak – zhadzuje zo seba všetko nepotrebné. Čisté a úprimné chvenie duší nepotrebuje zhola nič, dokonca ani slová. Tie sú samé poznačené, zaťažené balastom a špinavé. Vyhrážku druhým pomocou slov voláme spomienka, agresiu relax a tyraniu manželstvo. Vieme nimi napríklad povedať, že sa nám niečo páči a pritom si myslíme niečo iné. Dokážeme nimi niekomu niečo sľúbiť a potom to nedodržať. Tae a Sun spolu preto počas celého filmu neprehovoria vôbec. Ani slovo.
Zmôže ale v našom nerozprávkovom svete akési neviditeľné puto (láska) čosi popri materializovanej hrubej sile (násilie)? Tae-suk si najprv myslel, že zmôže – a ukázalo sa to ako sen. Človek by musel žiť neviditeľný, aby niečomu takému (vplyvný manžel) dokázal odolávať/uniknúť – a paradoxne, tento bláznivý nápad sa pre Tae-a a Sun ukázal byť realitou.
Že nechápete?
Vtip je v tom, že hoci „je miestami ťažké povedať, či svet v ktorom žijeme, je realitou alebo snom“, niekde medzi nimi leží neveľká fuga, v ktorej sa predsa šťastne žiť dá.
Len treba mať otvorené srdce.
——————————-
Kim Ki-Duk: juhokórejský režisér a scenárista. Narodil sa v dedinke Bonghwa v Kórei, ako deväťročný sa s rodičmi predsťahoval do Soulu. Vyučil sa za poľnohospodára, bol v námorných službách armády, staral sa o zrakovo postihnuté deti. V roku 1990 absolvoval zahraničné štúdium vo Francúzsku, kde začal maľovať a predávať svje obrazy. K natáčaniu sa dostal ako bez extra vzdelania ako amatér, všetky potrebné zručnosti ako samouk nazbieral priamo pri natáčaní svojich filmov. S kamerou a filmom ako médiom rád experimentuje, na medzinárodných festivaloch v Berlíne a v Benátkach bol aj vďaka tomu ocenený za najlepšieho režiséra (filmy: 3-Iron / Samaritan Girl). K jeho filmografii patria medzi inými snímky 3-Iron (2004) / Samaritan Girl (2004) / Spring, Summer, Autumn, Winter… and Spring (2003).
Názov filmu: Bin-jip (alebo aj: Prázdne domy, Golfová palica, 3-Iron) / Pôvod: Južná Kórea / Rok vzniku: 2004 / Dĺžka: 88 minút / Réžia: Kim Ki-duk / Scenár: Kim Ki-duk / Kamera: Jang Seung-back / Hudba: Slvian / Hrajú: Lee Seung-yeon, Jae Hee, Kwon Hyuk-ho, Ju Jin-mo
Upútavku na film si spolu s krásnou titulnou piesňou od Natachi Atlas môžete pozrieť a vypočuť kliknutím sem
