„Dal som Bohu možnosť, aby ma zabil. Neurobil to, takže je so mnou spokojný. Nechce, aby som zomrel.“
Keď si pozriete tento film, nebudete po jeho konci vedieť, o čom presne bol. Ostanete len zmätene prikovaní v kresle so skľúčujúcim pocitom, že sa v ňom udialo niečo zlé. Veľmi zlé. A že sa to možno deje dodnes.
Príbeh snímky rakúskeho režiséra Michaela Hanekeho je pri tom vcelku jednoduchý. Severonemecká protestantská dedinka Eichwald si krátko pred vypuknutím Prvej svetovej vojny žije zabehaným životom. Učiteľ učí, farár káže, lekár lieči, barón šéfuje a ľud pracuje. A keďze „všetci sme len ľuďia“, lekár ubližuje blížnemu svojmu, farár nespravodlivo trestá a barón si na úkor práce iných užíva zdedený majetok. Rodičia vychovávajú deti prísne podľa dobovej morálky – keď neposlúchajú, sú za hriechy trestané trstenicou a do vlasov (alebo na rameno) im uviažu bielu stuhu, ktorá im má pripomínať ich niekdajšiu čistotu. Zrazu sa však v inak pokojnej komunite začnú diať zvláštne veci.
Niekto cez dva stromy úmyselne natiahne železný drôt, o ktorý sa miestny lekár pri jazde na koni potkne a ťažko zraní. Žena pracujúca na poli má zvláštnu nehodu, pri ktorej príde o život. Barónovho syna zmlátia, postihnutého chlapca zmrzačia.
Akási neviditeľná sila brutálne trestá drobné pokrytectvá a nespravodlivosti každodenného života. Azda tak starostlivo vychované deti?
Na „Bielu stuhu“ sa dá pozerať nietzscheovsky a vidieť v nej zhubný vplyv náboženstva, ktoré z inak dobrých alebo neutrálnych ľudí robí ľahko manipulovateľných hriešnikov, pretože ich pred Bohom pravidelne núti cítiť sa vinnými za sebemenšie banálnosti. Keď je niekto bielym pásikom symbolicky označkovaný za „nečistého“, asi ťažko bude seberovným partnerom pre ostatných. A ešte menej ním bude, keď sa mu jeho údajne hriešna povaha natrvalo vštepí do duše ako niečo nemenné. Tomu, kto má veľké anti-kresťanské kladivo, môže teda tento film pripadať ako zo steny trčiaci klinec.
Konzervatívne založení si naopak nájdu svoj uhol pohľadu a poukážu na to, čo sa môže stať, keď sa úprimné kresťanské hodnoty dodržiavajú len naoko. Keď sa viera skutočne nežije ale len neskutočne okázalo káže.
Ani jedna z týchto interpretácii však asi netrafí nerv tohoto filmu. Ten v skutočnosti nie je o žiadnom konkrétnom náboženstve, ako skôr o presvedčení, že „z každej idey možno dospieť až k terorizmu, ak sa berie doslova a uplatňuje absolútne.“ (Michael Haneke)
Pri akejkoľvek vznešene znejúcej myšlienke potrebuje kriticky pochybujúci človek manévrovací priestor, v ktorom si bude môcť jej konkrétne dogmy takpovediac ušiť na seba. Problém sa začína rodiť vtedy, keď je niekomu samostatné narábanie s ideami odopierané a nanucuje sa mu len jeden správny výklad – navyše osobami, ktoré si ho sami ohýbajú ako sa im hodí.
Haneke túto dvojtvárnosť morálky zachytáva nenápadne no precízne – napríklad aj metaforickými strihmi medzi scénami. V jednej sme svedkami dohovárania otca-kňaza, ktorý svojho syna varuje, aby sa nehral s najjemnejšími nervami svojho žiaducého tela, pretože na to môže zomrieť (syn bol neskôr priviazaný k posteli, aby nepodľahol pokušeniu). Strih, zrazu sme niekde inde – v dome lekára, ktorý sa práve ukája na opatrovateľke svojich detí, ktorou až neľudsky pohŕda. Ako to potom je, u niekoho majú byť pudy v mene vyšších hodnôt potláčané a u iného nie?
Ergo, „všetci sme len ľuďia“ a zlo v nás sa začína prebúdzať vtedy, keď sa podaktorí tvária, že nimi nie sú, že sú niekým viac. Za naše morálne poklesky nás prehnane trestajú, hoci sami majú vídatne naložené za ušami. Brutálne telesné tresty a nekonečné výčitky však nemajú výchovný význam, slúžia len na vzbudzovanie strachu, umelé nafúknutie ega a posilnenie vlastných sociálnych pozícií. Vtedy cítime nahú nespravodlivosť a túžbu požičané vrátiť. A nevedome tým roztáčame špirálu subtílneho násilia…
…ktorá v Bielej stuhe symbolicky vyvrcholí vo vypuknutí Prvej svetovej vojny. Samozrejme, dianie v malej nemeckej dedinke na priebeh udalostí žiaden vplyv nemá a ani mať nemôže. To len Haneke naznačuje, ako sa z malého zla môže vyliahnuť zlo obludných rozmerov. Koniec koncov, nezačína každá vojna v rodine?
Existuje pocit, s ktorým sa ulietaný a večne zaneprázdnený človek večer vrhá na dobrý film. Dúfanie v akési vzácne a tajomné intímno, umocnené tmou, pokojom a očakávaním, že po záverečných titulkoch ostane príjemne znepokojený a o trošku iný, než deň predtým. Presne toto s vami Biela stuha urobí.
Len nebudete vedieť prísť na to, čo to vlastne bolo.
A preto si ju pozriete znova.
Pavol Lacko
————————
Názov filmu: Biela stuha (Das weiße Band – Eine deutsche Kindergeschichte) / Krajiny pôvodu: Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Taliansko / Pôvodný jazyk: nemecký / Rok vydania: 2009 / Dĺžka: 138 minút / Režisér: Michael Haneke
