„Žiaľ, v Rožňave je to tak“ – v ústnych a písomných formách pravidelne znejúca formulka bojazlivého, bezradného, neistého, frustrovaného človiečika malého vidieckeho mesta. Ktorý akoby -Akoby! – aj vedel, čo sa odohráva okolo neho, čo by aj cítil potrebu vylepšiť veci, ktoré ho občas sužujú. Ktorý ale ešte aj v roku Pána 2018 nosí v sebe po dlhé stáročia pestovanú a pretrvávajúcu mentalitu poddaného. S jej najjasnejšou známkou: strachom.
Náš človiečik sa bojí. Každý svätý deň a všetkého, čo sa hýbe. Preto má najradšej jav, nazývaný nostalgia. V súčasnosti na mnohých miestach a v rôznych formách prepletaný a objavujúci sa. Nostalgický, zo zašlých vecí a dejov prameniaci svet, mu totiž zaručuje istotu. Istotu v nehybnosti, ktorá neubližuje. Nenosí v sebe skoro žiadne riziká. Nechce pretvarovať veci.
Nostalgia neriskuje. Trošku tak zožltlá, máličko pootrhávaná, sem-tam okúsaná, ale bezpečná, lebo obkukaná. Pre človiečika tak potrebná. Ako prezeranie si starých fotografii (a nič viac!) a ich pozitívne hodnotenie odvážnym lajkom.
Rožňava, takmer dvadsaťtisícové mesto bez ducha. Kde intelekt, nefalošná reč, vlastným menom pomenovaná skutočnosť akoby boli zastrašujúcim čudom od bosoriek. Kde si ľudia nevážia históriu, ani súčasnosť. A volia si za svojich predstavených polovzdelancov, populistickými rečami oháňajúcich sa ľudkov. No, čo ale iné po vytrvalom nezáujme o priestor, kde žijú, o dianie v ňom? O jedinca, či skupinku, ktorá občas v tomto svete vytvára hodnoty.
Rožňava/Rozsnyó, mestečko, pomaly strácajúce čoraz menej vážne etnikum – Maďara, ktorý tu bol dlhé roky určujúcim prvkom. Ktorého ale značná časť dnes už nechápe dobu, nevie si vysvetliť svet, vrejúci okolo neho. Dráždia ho premeny, neustále zmeny, ktoré zaťažujú jeho myseľ. A hľadá útechu a uverí a verí (tak ako aj jeho sused Slovák) grázlom, vydieračom, samozvancom,l skrývajúcim sa za slovíčkom politik. A ani nezbadá, že sa dostáva do siete neofašistov. A keď to môjmu Maďarovi pripomeniem, je nekľudný. Ba až naštvaný a nenávisťou sršiaci. Na mňa, ktorý mu neustále zdôrazňujem, aby rozmýšľal. Aby nestrácal ľudskosť a tým seba. Aby prejavoval súcit a vážil si pekné a dobré. No nechápe, blúzni.
Rožňava, mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, ktorému tu narodení mladí, šikovní a rozumní mávajú a spomínajú z ďalekého sveta. Mesto, riadené skupinkou na čele s primátorom bez odbornej a ľudskej spôsobilosti na túto úlohu. Úlohu, veru! A nie zamestnanie, veľmi slušne platené miestečko v dobre uzamknutej budove, ktoré si treba stoj čo stoj ochraňovať a zachovať.
Nečudo, že v meste s takýmto vedením práve v týchto dňoch zaniká 105-ročná tradícia futbalu dospelých. Mesto, v ktorom si nevieme dať do poriadku svoj najväčší klenot, vyzerajúci na mnohých miestach ako tankodróm – jedinečné a vzácne historické námestie. Mesto, v ktorom sa vedenie samosprávy nehanbí za to, že sem prichádzajúcim nevie vo vlastnom zariadení – v Turisticko informačnej kancelárii – dať do rúk ani jednoduchú turistickú brožúrku o meste, v ktorej by boli predstavené hodnoty minulosti i súčasnosti Rožňavy, ležiacej v tesnej blízkosti troch národných parkov a významných kultúrnych pamiatok.
Mesto, v ktorom nikoho z Radnice neštve, že osem dedín v okolí vydáva vlastné noviny, v ktorých informujú a ponúkajú priestor pre svojich občanov. No v Rožňave nič – miestna tlač žiadna, aj keď tá má svoje korene v sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Mesto, v ktorom netrápi svedomie zodpovedného primátora a poslancov mestského zastupiteľstva, že sa urobí presne opačná vec, ako sa mala a namiesto toho, aby sa neustále zveľaďovali možnosti a priestory, slúžiace mládeži, v Rožňave vedenie mesta zahanbujúco zlikviduje Centrum voľného času. Nezaregistrujú ani to, že si domáci alebo zahraničný náš človek nemá kde oprieť unavený chrbátik v malom parku pod symbolom mesta, Strážnou vežou, keď sa akurát vracia z prechádzky z najviac zachovanej časti mesta, od katedrály po barbarsky vyasfaltovanom chodníku.
„Žiaľ, v Rožňave je to tak!“ – hovorievajú posmešne ľudkovia. No aj bude!
Ak si rozumní ľudia môjho, tvojho, nášho mesta nesadnú, nedajú do kopy hlavy a nepovedia, že stačilo! Že asi nie sme tak nemohúci, aby sme sa neustále pozerali na vyčíňanie veľkohubých nevzdelancov a cynikov. Že do vedenia mesta, do rozhodujúcich funkcií, nepotrebujeme ľudí, ktorí tam vidia len dobrý flek a v živote nepočuli – nie že by vedeli! – o jednej zo základných požiadaviek človeka, ktorý sa podujme pomáhať a riadiť veci spoločné – o lokálpatriotizme.
Rožňava podľa mnohých zjavne zaostáva za mestami podobnej veľkosti na Slovensku a to hneď na viacerých úsekoch verejného a spoločenského života.
Je najvyšší čas, dámy a páni!
Frflaním u kaderníčky, hundraním po krčmách, lajkovaním na úrovni negramotných, ostaneme vo svete, predovšetkým z vlastnej viny, zaostalom. Budeme žiť v meste, v ktorom ak nás uvidí z iného sveta prichádzajúci vzdelanejší, múdrejší, šikovnejší, aktívny človek, vysmeje sa nám a rýchlo odtiaľto odíde. Najmä ak si neuvedomíme, že žijeme v dobe intelektuálneho vyprázdňovania, kedy – ako samozrejme aj v iných časoch – spoločnosť potrebuje okrem naplneného žalúdka aj intelektuálnu stimuláciu a špičkové výkony ducha.
Je tu správny čas na to, aby sme sa zaktivizovali. V novembri nás čakajú voľby do samospráv. Rožňavu nám budú viesť takí ľudia, akých si zvolíme. Po voľbách bude smiešne nadávať a blbo sa uškŕňať.
Som optimistom, no zaráža ma, že v prvé augustové dni ešte stále nevidím žiadne vážne náznaky toho, že by sa v mojej Rožňave začalo diať niečo zdravé, pre budúcnosť optimizmom hýriace. Niečo, čo by Rožňave ponúklo víziu kvalitnejšieho života v meste. Odbornosť, pokoru a ľudskosť.
Um a odhodlanosť – veľakrát tak chýbajúce Rožňavčanom.
Ilustračné foto: iR – BeHe
