On nehľadel na strážnu vežu, ba ani na sochu dobročinnej grófky. Spoza skla terasy kaviarne pozeral niekde celkom iným smerom. Trvalo mi to týždńe, ba možno i mesiace než som na to prišiel.
Ale vtedy sa aj on už pozeral na mńa ináč, ako dovtedy. Vyzeralo to na výraznú zmenu jeho postoja voči mne. Dovtedy sme obďaleč od seba posedávali, popíjali kávičku, a potom šli – každý svojou cestou. Ja v jednom rohu terasy, on v druhom. Výhľad na naše krásne námestie rovnaký.
Ja som radšej sledoval ľudí. Tých, čo prechádzali pred nami: vchádzali do banky, alebo lekárne. On zase radšej pozeral na nehybné veci. Alebo, že by sa i tie hýbali?
Raz sa mi zdalo, že je až tak zahľadený do novej, trošilinku šikmo stojacej lavičky, ktorá mala slúžiť uťahaným ľuďom nášho starobylého baníckeho mestečka, ale i dobrému človeku, ktorý z dediny prišiel vybaviť takú i onakú vec, ba i turistovi, ktorý možno sem-tam zablúdi do týchto našich krásnych krajov, že veru ani glg si zo svojej kávy nedal, a radšej upozorniť išiel tetušku, aby si pozor dala na vyčnievajúcu dlaždicu.
A tu ho! Raz si presadol ku mne. Či vyrušovať môže, sa nespýtal. Slušnosť má stálu tendenciu ustupovať vulgárnosti, boli jeho prvé slová, ani čo by sa predstavil. No, na zoznamku nie najhoršie, vravím si. Ale radšej mu neskáčem do reči, lebo vidím, rád by ešte niečo povedal.
Viete, že, tak môj nový známy, Kaviareň ovládla diskusiu, lebo vie rečniť a formulovať logické premisy. S fantáziou píše eseje a rozpráva na mikrofón. Moderuje kultivované hádky. A čo je najdôležitejšie, verí základnej dogme úspešného života: snaž sa, pracuj na sebe a presadíš sa! A dodáva mi, čo dopíjam zo šálky: do brazílskej kávy treba primiešať esenciu ľudskej zrelosti, úprimnosti a realizmu.
Veď ale práve vy nám tu na námestí len nové neóny obkukávate, skáčem mu do reči, a možno i tú nanovo vyrobenú fontánu tu pred nami. A viete vy, čo tu vysedávate, že tridsaťtisíc eur stála?
Vidím, len mu ukázať jeho svet, a už je spať! No, neviem, tak ja, ale ani si netrúfam povedať, či málo alebo veľa za takýto umelecký výtvor v rohu námestia tridsaťtisíc eur. Aspoň nezabudnite, pokračuje, ale vstáva, a dnes je odhodlaný dopiť svoju kávu, že próza je len jedna, a to kvalitná, nekvalitná spisba isto prózou nie je.
A je úplne jedno, či ju napíše začínajúci, alebo končiaci autor, muž alebo žena, vzdelaný autor alebo niekto bez skúseností.
Na našu strážnu vežu akurát vyšli dvaja. Možno dvaja chlapci. Alebo muž a žena. Či to mne mávajú, neviem. Možno môjmu prisediacemu. Ak ho vôbec vidia z tej výšky.
(Nadpis je odcudzený od žijúceho klasika maďarskej a svetovej prózy Pétera Esterházyho. Vďaka, že mi odpustí.)
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry.
Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk
Staršie články autora:
Oslobodení / Slávnosť / Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
