Zo svätej omše sme odchádzali severnou bránou dómu. Po niekoľkých krokoch sme sa dostali ku zvonici a potom už na mlynský náhon a domov. Johann – pravda, vtedy som ešte nevedela, že sa tak volá – postával pod arkádamy tejto zvonice, utiahnutý za jeden stĺp, ponorený do dymu jeho cigary.
Vyzeral ako strážnik, ktorý zliezol zhora zo svojej komnaty pozrieť sa, akým ľuďom sa to chcelo kvôli rannej omši z teplej posteli vstávať. Toho tam stojaceho chlapa – Johanna, zakrýval kúdol dymu a stĺp do takej miery, že nebolo možné zistiť koho, alebo čo práve sleduje.
Vtedy ma vôbec nenapadlo, že tam postáva kvôli mne, aby ma aspoň na chvíľu zazrel. Spomínam si len na ten hustý dym z jeho cigary a na jeho, trošku dopredu naklonený postoj, z ktorého mu stačil krôčik, aby si ma mohol ešte lepšie obzrieť.
O všetkom tomto Johannovi, o jeho špekulovaní, som sa viac dozvedela len neskôr. Po tom, čo som sa rozhodla mu povedať áno. Lebo už toľkokrát som počula od neho, i môj otec, aj mama, že nemôže žiť ďalej bez Júlie, akože bezo mňa, že to áno sa mi pozdávalo ako najlepšie riešenie nastanej situácie. No, ale kým sa Johann dostal k vyrieknutiu tejto vety, naša jedáleň už bola plná dymu.
Mama s tým nemala problém, asi si v detstve zvykla na začmudené miestnosti, ale otec toho už mal akurát dosť, a preto mu nebolo na záťaž sľúbiť tomuto, trošku čudákovi, moju ruku. Ku nám do Košíc sa dostal z Budína, a za rok – dva sa celkom pekne spriatelil z niekoľkými veľaváženými košickými mešťanmi. Aj toto sa mi na ňom pozdávalo, že si tu tak skoro našiel miesto.
Verila som, že bude schopný postarať sa o našu spoločnú rodinku aj v budúcnosti. Netušila som ale o jeho vášni, ktorá ho opantala ešte pod budinským hradom. Sprevádzala ho a potom s ním i nás, jeho rodinu. A zaviala i do vrchmi a horami obkoleseného malého banského mestečka.
Lebo v Košiciach, bárs ako dobre sa vyvíjali Johannove ľudské vzťahy, mu nedovolili, aby on tam začal vyrábať nádoby s kameniny. Napriek tomu sa ale tieto, podobne ako cigary a ich hustý dym, stali našimi sprievodcami v celoživotnej púti.
Na ten dym cigary som si musela zvyknúť v našom rožňavskom dome, lebo naši hostia i obchodní partneri, vidiac Johannovu záľubu, radi pofajčievali v našom salóne, po tom, ako prekvapili Johanna svojimi darmi, rôznymi zvláštnymi cigarami.
Pomaly som si zvykla na malé mestečko, ale do našej fabriky, ktorú postavili pri ceste, vedúcej do Čučmy, som zašla len veľmi zriedka. Zdržiavala som sa radšej v blízkosti veľkého štvorcovitého námestia, kde miestny často usporadúvali i svoje trhy.
Čo – to o tom, čo sa deje pri výrobe tanierov, krčahov a džbánov, som sa dozvedela od Lajosa, ktorý k nám chodil vypomáhať tu od muzikantskej štvrti.
Lajosovi zveril túto úlohu Johann, oslobodzujúc ho na tú dobu, kým bol u nás od práce vo fabrike. Lajos nám hlavne drevo nosil do kuchyne a pritom sa i rozhovoril, ale rád zašiel s deťmi i na pstruhy do Drázusu.
Od neho som sa dozvedela i to, že Johann s cigarou v ruke je schopný postáť i hodinu a sledovať prácu svojich robotníkov. Stojí vtedy za jedným hrubým dreveným stĺpom, ktorý drží strechu, naklonený trošku vpred.
Keď o tom Lajos rozprával, skočil na šamerlík za pecou a napodobňujúc Johanna zízal do kuchyne na ostatných. Pán majiteľ tam stál tak, vravel pri tom, ako keby sledoval to, bez čoho sa nemôže žít ďalej.
Pamätám sa, trošku som sa pousmiala pri tej jeho reči. Možno až natoľko, že Lajos sa zaháčil a opýtal sa: „Povedal som niečo zlé?“ „Nie, nie,“ ukludňovala som ho, „žiadne starosti si nerobte, len sa mi na chvíľu zdalo, že som pri košickom dóme.“
Lajos rád dopodrobna opisoval i to, ako Johann očakával tú chvíľu, kedy mu ozdoby maľujúci majster odovzdá krásny krčah, ktorý sa do Johannových rúk dostával len veľmi ťažko cez ten dym cigary, v objatí ktorého tam stál.
Ale Johannova tvár sa v tých chvíľach rozžiarila a už nepustil z rúk krčah, bral ho k písmomaliarovi, ktorý naň krásnymi písmenami napísal meno rodičov jeho priateľa, ktorý si tento skvost sám objednával u Johanna.
Raz, u nás v salóne, v dyme cigár.
FERENC AMBRUS
Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry. Text bol autorom prečítaný na otvorení výstavy Poézia kameniny 17. septembra 2015, v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave.
Ilustračné foto: Schutterstock.com
Staršie články autora: Pred kláštorom hnedé čižmy / Lepšie ako v tehelni II. / Lepšie ako v tehelni I. / Súdružka / Deň Rómov / Sisinka / Album cenných známok / Osvienčin/Auschwitz – Birkenau III. /Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. / Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť /Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk
