Z Tomiho Weisa som sa už viackrát snažil dostať mená Rožňavčanov, ktorí boli spolu sním v Osvienčime. Pritom som ale zabúdal hneď na viacero vecí. Jedna bola, že základným pravidlom života v lágri bola podozrievavosť a opatrnosť. Voči každému, s kým sa tam človek stretol. A súčasťou tej krajnej opatrnosti bolo aj to, že človek neprezrádzal svoje pravé meno.
Je preto celkom možné, že Tomi prechádzal v Osvienčime denno-denne pri Rožňavčankách Edit Ungerovej, Eli Rothovej, alebo v blízkosti sestier Langerových, ani čo by ho napadlo odkiaľ sú a ako sa volajú. Osvienčim/Auschwitz a pri ňom vybudované plynové komory v Birkenau, sa stali symbolom Holokaustu.
V lágri, ako mi Tomi vravieval, neplatili žiadne pravidlá. Vedeli sme, hovoril, a to som si veľmi dobre zapamätal, že naša budúcnosť visí na tenučkej niti náhody, šťastia a improvizácie. Zmes týchto zložiek sa nedala predvídať a tak sa na ňu nedalo ani pripraviť.
Arbeit macht frei – čítame ten vrcholne krutý a cynický nápis, vystupujúc z nášho auta.
– K tomu, čo vieš od Tomiho, by som ale rád dodal niečo, čo s istotou zažil aj on.
Tibor E. z vlastných skúseností pridal niečo, čo bolo podľa neho aspoň také dôležité, ako to šťastie a improvizácia. Potom, ako chlapcov okolo neho zavliekli z Rožňavy do pracovného tábora v Jelšave, a neskôr odtiaľ i do ďalších, sa im podarilo viackrát utiecť a vziať si svoj osud do vlastných rúk. Do vlastných! Ojoj, bolo to veru iba zdanie, že majú osud pod kontrolou.
– V týchto lágroch, a bolo to tak iste aj tu v Osvienčime, bolo nesmierne dôležité, ba by som povedal prvoradé, dostať sa a byť členom hoc v ako aj malom kolektíve. Samozrejme základom bolo myslieť na seba, ale rozmýšľajúci a skúsenosti skoro získavajúci človek, odsúdený na smrť, pomerne rýchlo zistil, že v beznádejnosti môže zažiariť iskrička života, ak sa jeden druhému prihovorí, porozpráva sa sním, vymenia si skúsenosti a potom si pomôžu.
– Áno, Tibor má pravdu.
Štefan R. sa rád pridal tým, čo on vedel od tých, čo prežívali priam nepredstaviteľné muky v koncentračných táboroch.
– V Nemecku, pri pracovnom tábore som stretol takých, čo boli na úteku z lágrov. Boli medzi nimi, ktorí mali sily prehovoriť a ešte ich veľmi čerstvé spomienky nám vyrozprávať. Vraveli, že medzi ľuďmi, čo v lágroch na najhoršie čakali, existovali len tri prikázania : „Nekradni!“, „Nepoškodzuj druhého!“ a „Pomôž!“ Áno, lebo je pravdou, že v tých táboroch sa ušlo každému menej, ako bolo životné minimum, ale ak niekto ukradol chlieb od spoluväzňa, tým ho vlastne zabil a postavil sa na stranu esesákov. To druhé prikázanie znelo, že nemáš poškodzovať toho druhého. Aj keby si mal na to dôvod! A tretie. Pomôž! A práve toto chcelo obrovskú vnútornú silu jedinca, lebo musel vedieť odhadnúť, ako pomôcť tomu druhému, alebo skupinke tak, aby si pri tom sám sebe nepoškodil.
– Z desať tri prikázania. Ale v tomto svete, čo tu vytvorili fašisti a zabili tu viac ako milióna ľudí, to bolo obdivuhodné. Myslieť a držať sa týchto základných ľudských morálnych hodnôt na prahu smrti, bol čin, ktorý sa len veľmi ťažko porovnáva s obdobím, kedy si človek sám riadi svoj život a za svoje také či onaké činy veľakrát neznáša žiadne následky.
Pani pri našej prechádzke nám aj o číslach pohovorila, lebo za tých niekoľko rokov sa už veru mnohé podrobnosti z vyčíňania nemeckých fašistov dostali i na stránky novín. I keď sme vedeli naďalej len málo z toho, čo sa tu, kde stojíme, udialo od roku 1941, kedy Nemci začali budovať koncentračný tábor a stavať v nich plynové komory.
– V tieni plynových komôr bola micva, ako mi voláme dobrý skutok, priam zázrakom – dumá si skoro len tak pre seba Tibor E.
– Bol to morálny zázrak v Auschwitzi, priatelia, na tom sa iste zhodneme. Veď to bolo práve to, s čím nacisti nepočítali. V lágroch zaviedli moc zla a toto malo víťaziť nad všetkým. Ale zlo plodilo nielen ďalšie zlo, ale vyrástlo z neho aj dobro. Z väzňou sa mali stať zvieratá, mali stratiť všetko ľudské, ale toto sa nepodarilo nacistom dosiahnuť.
Vtedy som ešte nevedel, že ak raz Tomi opíše všetkú tú hrôzu, ktorú v tomto tábore zažil, či bude myslieť na to, že vytvára pomník, ktorý bude upozorňovať tých, ktorí chcú zabudnúť ale i tých, čo neustále pracujú na tom, aby sa zabúdalo. Veď ten, kto zabúda, nemá o ničom žiadny názor. Tí, ktorí nabádajú na zabúdanie, nerobia nič iné, ako zneužívajú ľudskú ľahostajnosť, lenivosť, amnéziu a povrchnosť človeka.
Nechcel som klásť otázky mojim spolucestujúcim zahlbením do svojich myšlienok. Po niekoľkých kilometroch som sa ich predsa len spýtal.
– Prečo odpúšťanie a nie jednoduchá pravda?
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry.
Foto: Matúš Bischof / Birkenau 2013
Staršie články autora: Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. / Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť / Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk Staršie príspevky nájdete kliknutím sem
