Našťastie Penger báči nebýval daleko od Shlesingera. Len tu, na druhej strane potoka, pod mlynom Majkútovcov. Už sa stmievalo, keď som sa za ním vybral. To aby som predsa len nebol taký nápadný s tou žltou hviezdou.
Rýchlo som sa dohodol s Penger báčim, tie peniažky, čo mu mamka poslala prišli aj jemu vhod. Vedel už o tom, že na druhý deň, 8-ho júna, nás Židov, ktorí sme mesiac boli nasťahovaní v Turule u Shlesingera a u Schnitzerovcoch, berú na železničnú stanicu, kde budeme musieť nastúpiť do vlakových súprav.
– Neviem ti povedať, kde vás chcú odviesť, ale od vás sa už aj iní prihlásili u mňa, že by si radi sadli na môj voz.
Sadol som si trošku v malej kuchyni Penger báčiho, kde temer ani vidno nebolo. To som ale postrehol, že keď vravel o tom, že nevie, kde nás odvezú, otočil sa chrbtom a začal v šuflíku stola hmatať. Nevybral nič odtiaľ, ale ako by sa nechcel na mňa pozrieť.
– My to chceme kvôli starému otcovi, lebo stanica je ďaleko. My s mamou, otcom a sestrou tam prejdeme, ale starký by už nevládal. V Turule ani na dvor sa mu už poslednú dobu nechcelo von, aj keď mu mamka hovorila, že dvaja mu pomáhať budeme.
Penger báči prebral odomňa peniaze, čo mu mamka poslala, a niečo si pri tom šomral pod nosom. Niečo také, že tam bude v čas pred Turulom pre nás, a že si tam, na jeho voz môžme i všetky veci položiť. Už som stál vo dverách, chystal som sa spať, aby som dlho nebol preč z nášho getta, a nedostal som sa akurát posledný večer do nejakých problémov, keď ma Penger báči chytil za plecia a ku sebe otočil.
– Ak by sme sa už nestretli, lebo vieš aké vojnové roky tu máme, hocičo sa môže stať, vedz, že ja by som vás i zadarmo odviezol. Tvoj otec bol ku mne vždy slušný a dobrý, všetko mi zaobstaral, čo som od neho pýtal v železiarstve. Odkáž mu, že ho pozdravujem a veľmi si ho vážim.
Na druhý deň, ako sme sa pripravovali na odchod z nášho getta, sa na voz Penger báčiho zmestili ešte dvaja starí od Shlesingera. A keďže povoz sme platili my, naložili sme si ku nim naše batohy, takže sme potom celkom pohodlne kráčali cez námestie – pri našom obchode, po Brzotínskej ulici, ale veľmi málo sme toho prehovorili. Ani dospelí, ale ani my, deti.
Vo viacerých bránach domov stáli Rožňavčania a pozerali sa na náš pochod. Prechádzali sme vo vyrovnanom rade pred kostolom reformátov, keď spred domu stojaceho na druhej strane ulice, sa jedna žena nahlas ozvala. Ale tak, aby ju všetci Židia v rade počuli.
– Konečne, že vás už všetkých zoberú preč a zbavíme sa tých Židov!
Tí, čo v tej bráne stáli pri nej, sa otočili preč od nej a vošli do dvoru toho domu. Väčšina pochodujúcich Židov akoby nič nepočula, čo na nich priam vyrevúvala stará Vargová. Každý ju poznal, vedeli, čo je to za človeka. Ale moja mamka sa nevedela zdržať. Nikdy som ju ešte nevidel takú nahnevanú. Vystúpila zo zástupu a spravila niekoľko krokov k Vargovej.
– Hanbite sa!
Ale vtedy tam už došiel ku nej i žandár, ktorý ju posotil spať, medzi Židov.
Na voze Penger báčiho sa starkému dobre sedelo. Naše batohy sme poukladali takým spôsobom, aby sa o ne vedel oprieť. No, lepšie povedané, tie ho držali v tej jeho polohe sediaceho starčeka. Neotáčal sa, nemrvil sa, pozeral sa iba jedným smerom: dozadu, kde je starobylé námestie nášho mesta. A možno ešte sem-tam i na Volovec.
Keď sme došli na železničnú stanicu, nikde sme nevideli osobné vozne. Jeden parný rušeň posúval súpravy, ale to boli všetko nákladné, tak sme si nevedeli predstaviť, čo sa tu chystá. No v tom ale nás žandári už začínali poháňať k týmto vlakovým súpravám.
Pozerali sme sa jeden na druhého, ale ani starší neprehovorili. Rozkaz znel: Nastúpiť! Bolo treba začať liezť do vozňov. Len malý Reiter sa nepohol. Bez slova ostal stáť na jednom mieste. Bol to nízky, ale svalnatý mladík. Dvaja žandári sa snažili s ním pohnúť, ale nedarilo sa im.
Toto ich naťahovanie sa trvalo po celú tú dobu, kým ostatní nastupovali do nákladnej súpravy. Starého otca sme nakladali traja. Ťažko dýchal. A vtedy zaznel výstrel. Malý Reiter, stopér nášho futbalového mužstva, nehybne stál na mieste. Chvíľku sa zdalo, že začne revať. Ale nestalo sa.
Poriadny stopér futbalového mužstva nereve, keď sa na neho rúti súper i keď napriahne na strelu. Postaví sa zoči-voči nebezpečenstvu. Každý, kto mohol zo súpravy, sa na neho pozeral. Potom odpadol.
Toto sme ešte videli. Lebo postupne privierali na nás veľké a ťažké dvere vozňov. Snažil som si sadnúť k starému otcovi, aj keď tu na sedenie nebolo veľa miesta.
– Kde nás to berú, starký? – pýtal som sa ho. Ledva som počul jeho šepkajúc vyrieknutú odpoveď.
– Nehovoril ti žandár, že jemu je jedno, či do nemeckých kúpeľov alebo koncentráku?
Boli to posledné slová môjho starého otca. Keď zvonku niekto začal kričať, že sme pred Miskolcom, ale nádražie je plné, zastavíme sa, cítil som, že starký už nedýcha. Pri tejto nútenej zastávke odtiahli dvere a prvé slová žandára, ktorý na nás zakričal, boli, aby sme vyniesli tých, ktorí nevydržali cestu. Museli sme vyniesť starkého a položiť ho na zem.
– Ostane tu, povedal žandár.
Keď na rožňavskej stanici odpadol po strele malý Reiter, ani jeden z jeho bratov nevyskočil k nemu. Ja som sa ale v tú chvíľu rozhodol, že tu nenechám starého otca samého. Žandári i na potrebu pustili ľudí do kríkov, nedávajú pozor, skryjem sa. A potom ostanem tu so starým otcom.
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry.
Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk
Staňte sa našimi fanúšikmi na sociálnej sieti Facebook a pozvite aj svojich FB priateľov – kliknite sem
Staršie články autora: Lepšie ako v tehelni I. / Súdružka / Deň Rómov / Sisinka / Album cenných známok / Osvienčin/Auschwitz – Birkenau III. /Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. / Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť /Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk
