Ráno som pri počítači dlhšie posedel, ako zvyknem. Zaujali ma rôzne správy, ktoré mi pripomínali, že 8. apríl je Deň Rómov. U nás sú to Cigáni, ale v tom našom peknom svete ich už na mnohých miestach učia, že sú Rómovia. Niekedy sa ohradia proti tomuto názvu, inokedy sú aj pyšný na to, že im gadžovia také vznešené pomenovanie idú prilepiť.
Medzi správami sa mi najviac páčil nápad jedného Cigána, ktorý si na jednom z najznámejších námestí hlavného mesta susedného štátu vedľa seba tabuľu postavil, a na ňu napísal: som Cigán a nie kriminálnik, ak mi dôveruješ, poď ma objať. No, a čuduj sa svete, boli, čo k nemu pristúpili a objali ho. Jeden si nášho Cigána fotil, počítal pristupujúcich, a poď ho s tím na Facebook.
U nás som nič také nečakal, ba ani to, že by si niekto spomenul na Deň Rómov. Preto ma prekvapila prosba starého Cigána, čo pri našom potoku vysedával a prihovoril sa mi. Vraj, či mu po dlhom čase, čo sa poznáme, niečo nezaplatím, veď dnes máme sviatok všetkých Cigánov sveta.
Náladu som nemal takú, že by sa mi do toho nechcelo, krčmy u nás na každom rohu, a tak som starému, pre neho asi nečakane rýchlo odvetil, že prečo nie, ak taký významný deň máme a vy si ho tu pripomínate.
Vonku studený vetrík pofukoval, tak sme neostali na terase, ale radšej v Malej Janke ku krbu sme si sadli. Nepil drahé veci – no veď také tu ani nedržali – ale dva rumy v rýchlom slede zmizli spred neho. Či si pamatám, pýta sa ma, kedy sme sa my dvaja prvýkrát stretli. Priznať som sa musel, že veru o tom dátume už nič neviem.
To na cintoríne, keď tam ešte pravidelne hroby kopal, ozrejmuje mi vec. Tak, nebolo to včera, dodávam zo slušnosti. Dávno, dávno, hovorí, no vtedy, keď tam ešte vedľa seba stáli zabetonované tie židovské pomníky, čo ich nanosili do veľkého cintorína po likvidácii toho židovského na Štítnickej.
Pomali sa mi začali vynárať tie staré roky a môj Cigán s krompáčom v rukách. A že on to bol, mi vraví, čo si zmyslel privolať Žida, asi posledného v našom meste, aby dobehol, lebo tie ich pomníky na autá idú nakladať a niekde poodnášať. A mňa že vtedy poslal pre toho Žida, lebo som bol najbližšie, a len tak som sa vraj ponevieral po cintoríne.
A spomenul som si, pravdaže! Starú matku sme tam pochovávali v tých časoch a ja som tam zašiel pozrieť, či kvety zvädnuté odniesť netreba. Ale o Židoch som nevedel nič. Vtedy, ani dlho po tom. O Cigánoch áno. Veď vyrástali a žili tu pri nás.
A či si pamätám, že sa tam Židovi nepodarilo zachrániť ani jeden ich starý pamätník, všetky ich na náklaďák naložili. No, o tomto už nič neviem. Nič také som si vtedy nevšimol. Alebo sa na nič z toho nepamätám.
Dvasaťpať-tridsať židovských pomníkov tam bolo, hovorí, celý týždeň som kopal hroby v ich blízkosti, preto to tak viem dodnes. Ak mu teraz ešte jeden rum zaplatím, raz mi vyrozpráva, kde ich pobrali. Lebo nielen videl tam do pol pása v hrobe stojac všeličo, ale i uši otvorené mal a počul čo to. A štrngli sme si pravdaže ešte raz.
V podvečer som mal do vynoveného stánku kultúry namierené a cestou tam som sa myšlienky striasť nevedel : Čo je to za náhoda, ktorá mi do cesty v ten deň starého Cigána postavila? Keby som bol poverčivý, možno by som mal hotovú odpoveď, ale takto?
A pri akýchto veciach sme my onoho času spolu boli! A nebyť toho svetového Dňa Rómov, možno by sme časom na všetko i zabudli.
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry.
Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk
Staršie články autora: Sisinka / Album cenných známok / Osvienčin/Auschwitz – Birkenau III. /Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. / Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť /Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk
