U nás, v Podhradí, sme nemali Židov. Stretávali sme ich, len keď sme zašli do mesta. V Podhradí sme mali grófov, takmer štyri storočia, až po koniec druhej veľkej vojny. Lebo potom už len ak sem-tam nejaká správička sa k nám dostala o nich zo sveta, kam ušli pred tým úplne novým svetom, čo u nás po vojne všetko na hlavu postavil.
A ten svet tu skoro už ani Židov nenašiel. Lebo z tých, čo prežili najtemnejšie roky Európy, mnohí sa len poobzerať prišli domov, a cítiac vánok nového, nevyspytateľného režimu, sa pobalili a šli. Väčšinou do svätej zeme, do novovytvárajúceho sa štátu Izrael.
Z tých málo niekoľkých, ktorí sa rozhodli prežiť svoj život v rodnom meste, bol pre mňa najsympatickejší Tibor. Nevedela by som presne povedať, prečo, asi to nikdy nebolo len tak, len v tom, že sme sa narodili v tom istom, dvadsiatomsiedmom roku, a teraz, pätnásť rokov po prelome tisícročí, sa dožívame osemdesiatosmičky.
Tí, s ktorými sa stretávam, mi hovorievajú, že sa držím veľmi dobre. No, nesťažujem si. A že aj on, Tibor, v meste už sám žijúc, sa o svet zaujímať neprestal. Táto správa ma potešila.
Bola som vtedy akurát v meste, kde už Sovieti kontrolovali dianie, keď sa spolu s jeho otcom vracali z vojny. Presnejšie: z koncentračného tábora. Z Mauthausenu.
Neuveriteľné, ale Tibor tam natrafil na svojho otca! Dozvedela som sa to hneď, keď prvýkrát po svojom návrate postávali na rohu, pred svojim bývalým obchodom a rozprávali sa s niekoľkými miestnymi.
Dlho som na ten obraz nevedela zabudnúť. V tom máji som mala osemnásť. On, Tibor, tiež. Pravda, vtedy som si ešte nevedela uvedomiť, že aký to títo ľudia, Židia z malého baníckeho mestečka, zažili strach, prenasledovanie, ponižovanie ale aj nádej. V tých rokoch som ešte veľmi veľa vecí nechápala. To už asi vôbec nie, ako vedia títo ľudia premôcť duchov minulosti.
Ako sa teraz zamýšľam nad tým časom, čo mám za sebou, vynoria sa mi okamihy, keď nás – asi to bola len náhoda – zavialo niečo, ale vždy len na krátky čas, na jedno miesto s Tiborom. A boli to vždy tie piate roky, kedy náš vek končil na tú – viem, sú ľudia, ktorí tomu veria – čarovnú osmičku!
Mala som dvadsaťosem, okolo nás režim, vraj vláda ľudu, ktorý ale môjmu otcovi v Podhradí všetko skonfiškoval, keď som raz do mesta, už ako mladá pani, nakupovať zašla. I do železiarstva na námestí som pre pár vecí mala vojsť. Kde Tibor pracoval.
Aj vtedy postával za pultom a usmieval sa. Akurát sa rozprával s človekom, oblečeným akoby ho z módneho časopisu vystrihli. Práve o Amerike sa debatili, no, pomyslela som si, ten môže byť len odtiaľ.
Pamätám, začala som sa okolo nich obšmietať, aby som počula čím viac ich slov. Pán Rotman – tak sa volal ten, čo s Tiborom postával, sa len na pár dní vrátil domov a rozprával práve o tom, že keď odišli odiaľto za oceán z Blumenthalom – vieš, pripomínal Tiborovi, ktorý si zobral vdovu po zubárovi Karsaim – a s obrovským šťastím natrafili na jedného plešiveckého Žida, ktorý už tam prevádzkoval jeden obchodík so zmiešaným tovarom a pritúlil ich.
Kým som tam bola, akoby som si tovar obzerala, sa medzi nimi zvrtla reč aj na iné veci, čomu som už tak nerozumela. Ale pamätám, ako Rotman vravel Tiborovi: potomkovia obetí v konečnom dôsledku čelia rovnakej výzve ako potomkovia páchateľov.
Keď som potom vyšla zo železiarstva na ulicu, zapísala som si tieto slová na papierik, kde som mala poznačené, čo mi treba kúpiť v meste. Roky som si po tom čítala túto vetu a snažila som sa jej porozumieť.
Normalizačné roky… no, tomu som tiež veľmi nerozumela, aj keď mi už na päťdesiatku ťahalo. Veď tie sedemdesiate roky boli práveže nie o normálnom živote, ale o tom, že všetko čo bolo normálne, zakazovali.
Tibor bol v tom sedemdesiatom piatom ešte stále v železiarstve, ale stále rád chodil medzi jaskyniarov. Tých raz pozvali ku nám, do Podhradia, aby našli vchod z dediny na dno studne, ktorá bola na dvore hradu.
Tibor pomáhal svojim priateľom nosiť výstroj a rôzne pomôcky, a pri tom sa pustil do reči z okolo postávajúcimi Podhradčanmi. Snažila som sa dostať blízko k nemu, keď sa ho jeden chlap z našej ulice opýtal: Tibike, ty si nikdy nechcel odísť?
Bol to jeho spolužiak zo základnej školy, ktorý radšej cestoval každý deň, aj keď i u nás fungovala škola.
Ja som nikdy nechcel odísť, Pišta, odpovedal mu Tibor. Otec áno, ale ja nikdy. On už mal pobalené veci vo veľkej truhlici, ktorú mu na mieru spravil jeden miestny stolár, a i obsah truhly už skontrolovali financi, keď si to otec na poslednú chvíľu rozmyslel, lebo sa k nemu dostali slová jeho bohatého strýka z Izraela, ktorý pred niekým vyriekol: čo si ten Mišo myslí, že príde sem a bude si užívať môj majetok?
Rada by som sa túto jeseň stretla s Tiborom. Neviem, čo by sme si povedali, ale možno by sme našli slová, ktoré hovoria nielen o bolesti, ale i o kráse života. A medzi iným by som sa možno opýtala Tibora, či podla neho netrvalo príliš dlho, kým sa niektoré národy začali vážne zapodievať svojou nacistickou minulosťou? A či sa ľudia z minulosti nemali oveľa viac poučiť?
Ktovie, či sa ešte raz dožijeme našich narodenín, končiacich sa tou zvláštnou osmičkou?
Asi sa pousmeje ten, ktorému sa tieto riadky náhodou dostanú do rúk: čo by to ešte tá 88-ročná teta Katka nechcela? – povie si.
Ale ak premárnia šancu, aby si tí dnešní vypočuli príbehy ľudí, ako je Tibor, zanechajú dedičstvo pre ďalšie generácie ochudobnené o kľúčové svedectvá o hraniciach našej ľudskosti. A tie čoraz vzdialenejšie príbehy sa môžu opäť stať realitou.
Ferenc AMBRUS
Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry. Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk
Staršie články autora: Syn náš milovaný / V dyme cigary / Pred kláštorom hnedé čižmy / Lepšie ako v tehelni II. / Lepšie ako v tehelni I. / Súdružka / Deň Rómov / Sisinka / Album cenných známok /Osvienčin/Auschwitz – Birkenau III. /Osvienčim/Auschwitz – Birkenau II. /Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť /Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike Rožňavská kaviareň zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte ich na e-mail redakcia@inforoznava.sk
