Knihy Ralpha Walda Emersona Sebadôvera a Príroda rozprúdili v polovici 19. storočia na území Spojených štátov amerických búrlivé debaty.
Svojím radikalizmom, neústupnosťou a úplne novým pohľadom na dovtedy samozrejmý chod sveta spôsobili intelektuálnu búrku.
Dnes, keď si mnohí z nás len sucho povzdychnú, že naša civilizácia už nemá myšlienky, len emocionálne odozvy, ostáva len dúfať, že to tak nezostane navždy. Dobrým začiatkom môže byť napríklad premyslenie názorov tohto amerického abolicionistu.
Podľa Emersona je každý človek dokonalou bytosťou – je Bohom: uvedomiť si to a správať sa podľa toho (vyvodzovať z toho dôsledky), to je genialita.
Vyhnanie z Raja nebolo trestom za porušenie pravidiel – z neho je človek vyháňaný neustále v momentoch, keď sa hanbí za svoju božskú podstatu („Búh nehodlá sdělovat své dílo skrz zbabělce“.)
Dôvera v Boha tak znamená dôveru v seba samého – je to „oceľová struna“ – pružná a zároveň pevná a nepoddajná.
Emerson predkladá koncepciu vodcu, ktorý – vedomý si svojej božskej dokonalosti – vedie zástupy. Nejde mu však o ospravedlnenie túžby po nadvláde, ale o celkom prostý cit viery v seba samého (vysvetleného vierou v Boha).
V podstate tu opisuje kresťanskú podobu ‚nadčloveka‘, ktorý v istom zmysle konkuruje Nietzschemu: obaja sú mimo dobro a zlo, lebo sami sú ich tvorcami, ale kým je Nietzscheho ‚nadčlovek‘ vedený vlastnou vôľou, ten Emersonov je podporovaný Bohom. Oba typy však stoja proti spoločnosti, ktorá ich dusí svojou konformitou a pokrytectvom. Iným ich spoločným znakom je zdôraznenie opozícií prispôsobivosť vs. sebadôvera a spoliehanie sa na seba, skutočnosť a tvorca vs. mená a zvyky.
Protestantská priama cesta k Bohu je u Emersona dovedená do dôsledkov: „Co je mi do posvátnosti tradic, jestliže žiji v souladu se svým nitrem?“
Vedomie, že človek je obrazom Boha a teda „vlastní“ aj jeho dokonalosť, mu dovoľuje skúmať dobro a jeho charakter miesto pritakávania autoritám.
Otázka ľudskej prirodzenosti: je človeku daná aktom stvorenia a je ‚dobrá‘, lebo človek bol stvorený Bohom – stačí načúvať svojmu vnútru a tak sa stretnúť so svojim Stvoriteľom.
Emerson pochopil jednu vec: Dobro a Zlo sú abstrakcie, ktoré sú autoritami prenesiteľné v podstate na hocičo – záleží teda na každom jednom človeku, ako bude skúmať svoje vnútro, aby sa dobro a zlo stali skutočnými.
Ostrou hranou ‚dobra‘ je podľa neho pravda – bez nej sa ľahko stane, že sa pokrytci chopia bojovať za tieto hodnoty bez toho, aby so svojím bojom konzistentne zladili celý svoj život. Sloboda človeka tak spočíva v živote v pravde – dobro je od toho len odvodené.
Sloboda jednotlivca je v Emersonovom podaní v istom zmysle nehumánna: nemá záujem o solidaritu a starostlivosť o cudzích ľudí, pretože sme všetci slobodní, z čoho vyplýva aj naša samostatnosť a povinnosť postarať sa o seba. Tento jeho názor možno vnímať v historickom kontexte zrušenia otroctva, keď boli preceňované očakávania, že „vlastnením“ fyzickej slobody sa človek stane plnohodnotným členom atomizovaného súboru jednotlivcov a ako taký bude schopný v tomto priestore splniť všetky svoje priania a požiadavky. Tušenie beznádejnosti takejto existencie bolo potom vyvažované akcentovaním jeho božskej prirodzenosti, ktorej v ceste za sebarealizáciou nestojí v ceste nič.
Konformný človek, žijúci v lone spoločnosti, koná cnosti ako pokánie – hanbí sa za svoju existenciu a tak robí dobre skutky. Emersonov človek je indivíduom, pre ktoré je život hodnotou sám osebe. Nepotrebuje žiadne ospravedlnenie ani pokánie, pretože hodnota človeka spočíva v ňom samom (hoci je v konečnom dôsledku odvodená od Boha) a nezávisí od (ne)vykonávania dobrých skutkov.
Keďže človek je v spomínanom zmysle sám tvorcom ‚dobra‘, jeho ‚večným‘ spoločníkom je samota – tá nie je negatívom, je nutným dôsledkom jedinečnosti každej ľudskej bytosti. Ozajstnou veľkosťou človeka sa tak stáva to, že zostáva samotárom uprostred zástupu (konformistov alebo ostatných samotárov). Emerson sa tu zdá byť zvláštnym typom nominalistu – aj univerzalita Boha sa uňho zmysluplne prejavuje len v jedinečnej jednotlivine (človeku). Na druhej strane však vôbec nepopiera existenciu Boha – človek, jeho genialita a sloboda sú mu však partnermi, prostredníctvom ktorých sa prejavuje vo svete.
Zásadným negatívom inštitucionálnej moci (politickej, cirkevnej) je podľa Emersona to, že pevne stanovené dogmy, pravidlá a rituály z nej robia sformalizované spoločenstvo, v ktorom sa ničí všetko spontánne, tvorivé a nové – takéto inštitúcie nechcú slobodné indivíduá ale prispôsobivých pokrytcov.
Ďalším javom, ktorý tlmí ľudskú sebadôveru, je jeho upínanie sa k svojim minulým činom a názorom – tie neprípustne determinujú prítomnosť človeka a bránia mu v sebazdokonaľovaní a vo vytváraní stále novej a novej prítomnosti. Tu však nejde o relativizmus ani o nihilizmus, je to len dôsledná konzekventnosť Emersonovho myslenia: na vrchole stoji človek, ktorého slobodu nesmie ovplyvňovať nič (pretože jeho prirodzenosť je dobrá od Boha). O súmernosť a čistotu ľudskosti slobodného indivídua netreba mať podľa neho obavy rovnako, ako sa netreba báť chaotických kriviek Himaláí – pri pohľade z určitej výšky vždy zistíme, že majú ten správny ‚smer‘. Podmienkou je ale poctivo sa držať svojho vnútra, svojej prirodzenosti.
Emerson a Foucault: prvý píše, že „každá instituce, každé zřízení je prodloužený stín jednoho člověka“, skúmania druhého boli objasnením historickej situovanosti ‚prirodzených poriadkov veci‘. Na príbuznosti ich myslenia nič nemení ani fakt rozdielnosti jazyka: vznešenosť a pátos kresťanského romantizmu vs. geometricky jazyk (post)štrukturalizmu.
Zdrojom sebadôvery, ktorá je tiež esenciou génia, cnosti i života, je spontánnosť alebo inštinkt (intuícia) – tam Emerson radí pôvod všetkých vecí.
Emersonova dokonalosť nevyplýva z ľudských skutkov, ale v obrátení sa do seba a je ukotvená v tom, že sme schopní ju nájsť vo svojom vnútri – dokonalosť sa teda nachádza a nie vytvára; sme dokonalí, lebo sme v priamom spojení s Bohom (Emerson odsudzuje všetky snahy implantovať do tohto priameho vzťahu akéhokoľvek prostredníka).
Byť dokonalý je ľudskou prirodzenosťou.
Žiť v prítomnosti (neupínať sa ani k minulosti, ani bezhlavo nečakať na budúcnosť) znamená žiť nadčasovo. Tento názor o veľa rokov neskôr kritizuje francúzsky postmodernista Jean Baudrillard: Amerika nenávidí minulosť, dejiny – žije v bezčasovej prítomnosti, v ktorej je všetko možné, zvládnuteľné, vykonateľné.
„Když člověk žije s Bohem, bude jeho hlas příjemný stejně jako bublání potúčku nebo šumění obilí.“ Žiť v súlade so svojou prirodzenosťou (teda v dokonalosti) znamená žiť v súlade s prírodou. Takýto život je životom aktívneho sebavytvárania indivídua – tvorí sa sám zo seba bez ‚prispenia‘ tradície a autorít: „…neuvidíš stopy jiných, ani lidskou tvář…“
Zvláštny dotyk s taoizmom: tvrdá kritika konformnosti a pokryteckého súcitu, solidarity s ľuďmi, to všetko človeka odvádza od ‚archeologických prác‘ na sebe samom – niečo podobné možno pozorovať napríklad aj v hínajánovej vetve buddhizmu.
Kritika modlitby: obracanie sa na svet a prosba o pomoc prostredníctvom cudzích cností – modlitba sa stala prostriedkom k dosiahnutiu súkromného cieľa. Emersonovo ‚rúhačstvo‘ spočíva v tom, že žiada človeka, aby sa už konečne stotožnil s Bohom, čoho dôsledkom bude, že v modlitbách prestane prosiť.
Hranice ideológie sa pre ľudí slabého ducha stávajú podľa Emersona hranicami vesmíru: idolizujú svojich predstavených, zriekajú sa priamej komunikácie s Bohom zo strachu o seba. S tým súvisí aj jeho kritika nedotknuteľnosti súkromného majetku: spoliehanie sa na svoj majetok, na vládu, ktorá ho ochráni, je podľa Emersona vzďaľovaním sa od seba samého k smerom k veciam. /V druhej polovici dvadsiateho storočia sa práve táto téma stane jednou z ústredných v práci psychoanalytika Ericha Fromma, najmä v jeho texte Mít nebo být./
O niečo neskôr túto myšlienku rozvedie Karl Marx, ktorý upozorní na odcudzenie človeka voči sebe samému, pričom tento stav je navodený vnesením seba do artefaktov, ktoré sa stávajú predmetom obchodu.
Napodobňovanie cudzieho je podľa Emersona vlastne zabíjaním Boha v sebe – ľudská prirodzenosť je likvidovaná prijímaním cudzieho vkusu, cudzích hodnôt (v zmysle hodnôt nezvnútornených, resp. hodnôt, ktoré sme neobjavili sami v sebe).
….
Citáty v úvodzovkách sú z jeho textu Sebedúvěra, ktorý vydalo vydavateľstvo Zvláštní vydání v roku 1995.
RALPH WALDO EMERSON (1803 – 1882) – jedna z najvýraznejších osobností novoanglického transcendentalizmu (označovaný tiež ako americká renesancia)
Emerson na Wikipédii
