Keď som niektorým svojim známym a kolegom oznámil, že sa chystám na krátku cestu do rumunského mesta Cluj-Napoca, ako sa Koložvár oficiálne volá, videl som na ich tvárach okrem údivu aj akési… no povedzme, predsudky.
Také isté predsudky môžu mať obyvatelia z krajín západnejších voči nášmu štátu a voči nám, to len my sa tvárime, ako by naše Slovensko bolo pupkom sveta.
Cesta to nie je nejako zvlášť dlhá, z Hrhova do Koložváru (v ďalšom texte sa budem pridŕžať historických názvov, akosi mi lepšie sadnú na jazyk) asi 430 kilometrov, teda asi ako do Brna. Cesta do Brna pritom v nikom nevyvoláva žiadne negatívne emócie.
Ako už tento portál oznámil, šli sme do Koložváru na vernisáž výstavy Združenia hornozemských fotografov (o združení sa dozviete na jeho webovej stránke), ktorú usporiadalo Umelecké štúdio Sándora Reményka s prispením mnohých ďalších organizácií aj jednotlivcov.
Výstava sa koná vo foyeri Maďarskej opery. Pre tých, ktorých prekvapuje fakt existencie takejto inštitúcie podotýkam, že len v samotnom meste žije asi sedemdesiattisíc Maďarov.
Nemá asi veľký význam písať o samotnej vernisáži, tie prebiehajú všade rovnako: viac, či menej nudné prejavy všetkých dôležitých (alebo tých, čo si to o sebe myslia), malá kultúrna vložka a potom to najdôležitejšie – neformálne rozhovory.
Tak prebehla aj táto vernisáž, len tie rozhovory pokračovali dlho dlho do noci v byte nášho hostiteľa, Józsefa Essiga.
Mal by som pri tomto rozprávaní zachovať nejaký poriadok, mal by som asi oboznámiť čitateľa s mestom, s jeho históriou… tak ako sa patrí. Nuž ale za dvadsaťštyri hodín sa noboznámite ani s menším mestom, nieto s takmer polmiliónovým Koložvárom.
Tak len niekoľko základných poznatkov – najvýznamnejšie mesto historického Sedmohradska leží asi 150 kilometrov od rumunsko-maďarskej hranice, na hlavnej ceste č. 1, vedúcej až do Bukurešti.
Je sídlom viacerých univerzít, napríklad Univerzita Babes-Bolyai je najväčšou v celom Rumunsku, má vraj až sedemdesiattisíc študentov (údaj sa mi zdá trochu prehnaný, ale ako som dostal, dávam ďalej).
Okrem nej je v meste Lekárska a farmaceutická univerzita, Technická univerzita a po ďalších som ani nepátral.
V meste sa narodilo viacero významných osobností, v prvom rade uhorský kráľ Matej Korvín, ale aj mnohí kultúrni činitelia, medzi nimi básnik Sándor Reményik, ktorého meno nesie organizácia našich hostiteľov.
Náš hostiteľ nás očakával na druhú hodinu popoludní vo svojom byte v malebnom dome dýchajúcom históriou (pôvodne v ňom boli byty učiteľov kalvínskeho lýcea).
Myslel som si, že mám času až až… čo to je štyristo kilometrov. Za päť, maximálne šesť hodín to predsa musím stihnúť… Cesta maďarským územím tento môj optimizmus aj potvrdzovala.
Do Miškovca, aj so zastávkou na nákup diaľničnej známky hodina a pol, necelá hodinka po takmer prázdnej diaľnici z Miškovca až za Debrecín a sme v polceste. Odtiaľ ešte takmer päťdesiat kilometrov na hranice, kontrola dokladov a „vitajte v Rumunsku“.
Hneď prvé prekvapenie – v Rumunsku je o hodinu viac. No ešte stále si optimisticky namýšľam, že za dve hodiny tých 150 kilometrov musím urobiť.
S pribúdajúcimi kilometrami a narastajúcim počtom všakovakých vozidiel na ceste môj optimizmus postupne mizol. Ani neviem, či som počas tej cesty zaradil piaty rýchlostný stupeň. Hoci sme šli pomaly, veľa som si malebnej krajiny Karpát neužil.
Rumunskí vodiči zrejme považujú za svoju povinnosť predbiehať všade, hlavne tam, kde je na ceste dvojitá plná čiara či v zákrute. Asi desať kilometrov pred Koložvárom sa cesta zrazu zaplnila vozidlami v oboch smeroch, ako v pondelok ráno diaľnica pred Bratislavou. Viac než pol hodiny sme šli krokom. Presne o druhej zvoním pri dverách domu v ulici Kogalniceanu.
© Inforoznava.sk Text a Foto: Jozef Peniaško redakcia@inforoznava.sk
Popis k fotkám (v poradí):
1. Malebný dom, v ktorom bývali učitelia kalvínskeho lýcea. Určite by si zaslúžil komplexnú opravu. V miestnostiach vidno stopy po zatekajúcej vode.2. V čase nášho pobytu v meste prebiehali promócie na Univerzite Babes-Bolyai.
3. Rodný dom “spravodlivého” kráľa Mateja Korvína.
4. Pamätná tabuľa na rodnom dome básnika Sándora Reményika.
5. Obývačka nášho hostiteľa našepkáva, že v nej žijú ľudia majúci vzťah k umeniu.
6. Volebná kampaň si nevyberá. V popredí plagát G. Funara, známeho svojím nacionalizmom, v pozadí budova Maďarského štátneho divadla a Maďarskéj štátnej. 
