V slovenskej ľudovej tradícii má slávenie Hromníc dve dôležité polohy, v kostoloch sa svätili sviečky, tzv. hromničky a sviatok bol dôležitý aj pre pestovanie plodín na výrobu textilných vlákien, symbolicky sa varili čo najdlhšie rezance a šúľance
Druhý februárový deň patrí starému cirkevnému sviatku Obetovania Pána s ľudovým názvom Hromnice a je to tiež významný zimný pranostický termín. Tento deň sa považuje za polčas zimy a viažu sa k nemu napríklad pranostiky: „Na Hromnice – zimy polovice“, alebo „Na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodinu více“.
Pôvod názvu Hromnice sa dá podľa etnologičky zo Slovenského národného múzea (SNM) v Martine Eleny Zahradníkovej ťažko identifikovať. „Môže, ale nemusí súvisieť so starým predkresťanským zvykom sláviť sviatok Perúna práve v tomto období. Bol to boh bleskov alebo hromov a ľudia počas tohto sviatku verili, že sa v tento deň stretáva zima s letom,“ uviedla pre agentúru SITA kurátorka a metodička múzejnej pedagogiky z oddelenia etnografických a historických zbierok SNM v Martine.
Presné datovanie vzniku Hromníc nie je tiež celkom jasné. Ak sa podľa etnologičky pozrieme na Hromnice z kresťanského hľadiska, tak potom tento zvyk zaviedol pápež Gelasius v roku 494 a uzatvára tzv. Vianočné obdobie. „Ide o sviatok Obetovania Pána, prinesenie Ježiša Krista do Chrámu a jeho stretnutie so spravodlivými Simeonom a prorokyne Anny. No sú zvyky, ktoré nás odkazujú aj na iné tradície.“
Hromnice sa podľa kresťanských zvykov slávia 2. februára preto, lebo 2. február je presne 40 dní po Narodení Pána, teda po 1. sviatku vianočnom. „Podľa židovskej aj kresťanskej tradície je žena po pôrode nečistá a musí sa očistiť v chráme. Táto očista musela byť vykonaná po tzv. šestonedelí, teda šesť týždňov po pôrode, alebo ako je vyššie spomenuté po 40 dňoch,“ objasnila pôvod termínu slávenia Hromníc Zahradníková. Obrad ženskej očisty poznali aj kresťania na našom území a v ľudovom prostredí sa mu hovorilo vádzka. V ľudovej tradícii sa verilo, že sa v tento deň láme zima, pripomenula etnologička význam pranostík spojených s Hromnicami.
Podľa Eleny Zahradníkovej má v slovenskej ľudovej tradícii slávenie Hromníc dve dôležité polohy. Tento deň sa v kostoloch svätili sviečky, tzv. hromničky a sviatok bol dôležitý aj v súvislosti s pestovaním plodín potrebných na výrobu textilných vlákien. Vysvätené sviečky, hromničky sa zapaľovali počas búrky ako prevencia pred udretím blesku do domu. „Ich využitie však bolo omnoho širšie, zapaľovali sa aj keď sa snažili umierajúcemu uľahčiť skon alebo ako ochrana pred nečistými silami pri mŕtvom,“ opísala význam hromničiek etnologička Slovenského národného múzea v Martine. Dodala, že svätenie sviečok je komplikovanejší zvyk a odkazuje až na rímske zvyky tohto mesiaca, tvz. Luperkálie.
Druhá poloha slávenia Hromníc bola na slovenskom vidieku spojená s už spomínaným pestovaním plodín na textil. „Do Hromníc sa patrilo mať spradené všetky vlákna a v tento deň bolo zakázané priasť ale aj šiť. Na Hromnice sa zvykli stavať krosná v izbe a ženy začínali tkať. Zo sviečok, ktoré si ľudia doniesli do kostola posvätiť, si roľnícke ženy nakvapkali trochu do modlitebnej knižky a doma zoškrabali do ľanového semena odloženého na siatie.“ Podľa Eleny Záhradníkovej však Hromnice sprevádzali aj tradičné jedlá a ďalšie obyčaje. – „Na väčšine nášho územia sa varili rezance, alebo šúľance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby boli konope alebo ľan čo najdlhšie. Z rovnakého dôvodu sa gazdiné kĺzali po ľade a mládenci s dievčencami sa chodili sánkovať.“
Ilustračné foto: Peter Bischof, Jósvafő
