Pred pár dňami som sa zúčastnil pohrebného obradu blízkeho príbuzného v Dome smútku v Rožňave. Mám v živote asi to šťastie, že až po 12-tich rokoch som vstúpil do miestnosti, v ktorej nikto z nás nie je rád. A to je asi jediná pozitívna vec na tomto príbehu. Možno okrem dôstojnej, citlivej a umelecky prednesenej smútočnej reči Štefana Geržu, ktorý aj napriek tomu, že zosnulú osobne poznal, zvládol svoju úlohu už tradične výborne.
V tomto uponáhľanom, materialistickom svete si pomaly, aj keď neradi zvykáme na neúctu človeka k človeku. Aspoň posledných pár chvíľ rozlúčenia, by však malo byť dôstojnými, čo sa v podmienkach rožňavského Domu smútku povedať nedá. Za tých posledných dvanásť rokov som nezaznamenal žiadnu snahu o skultúrnenie prostredia poslednej rozlúčky, či už po stránke materiálnej, stavebnej, ale aj modernizačnej napríklad v zmysle využitia audio-vizuálnych prostriedkov, ktoré by umožnili smútiacim aspoň prostredníctvom fotografií, hudby a videa pripomenúť si životnú púť zosnulého. Ale toto je technická stránka veci, ktorá nie každému musí byť po vôli.
Citlivejšie sa ma však dotkla elementárne chýbajúca čistota samotnej miestnosti a dokonca aj rakvy, ktorá niesla stopy poškodenia a prachu. Písať o tom, že v dobe finančnej neistoty a nestability, je pohrebná udalosť pre zosnulých enormnou finančnou záťažou, je asi zbytočné a asi aj nepatričné v kontexte smutnej udalosti, ktorá rodinu postihla. Pohrebné služby, a to nehovorím iba o tých našich lokálnych, využívajú a dokonca si dovolím napísať až zneužívajú skutočnosť prílišného emocionálneho vyčerpania pozostalých iba pár chvíľ po odchode ich blízkych.
Zima panujúca v Dome smútku je už tradičnou konštantou, ktorú je asi zbytočné aj spomínať. Symbolicky posledným klincom do rakvy jednej z mnohých posledných rozlúčok, ktoré sa denne v Rožňave konajú, bolo maximálne znečistené auto pohrebnej služby, ktoré zosnulú odprevadilo na skutočne poslednej ceste. Iba dôstojnosť tej chvíle mi zabránila zaznamenať túto skutočnosť aj vizuálne.
Týchto pár viet, je pokusom o apel na monopolného prevádzkovateľa ekonomicky výnosných pohrebných služieb v Rožňave a snahou možno otvoriť diskusiu o všeobecnom morálnom úpadku spoločnosti, ktorá si prestáva vážiť už aj smrť. Asi iba konkurenčné prostredie aj v tejto oblasti podnikania prinesie nápravu. A toto nie je zďaleka problémom iba malého mesta, ale faktom celoslovenským.
Poviete si, koho už v takýchto emočne exponovaných chvíľach trápia takéto detaily. Napríklad aj mňa. Nepodceňujte ľudí, sú vnímaví. A predovšetkým, vážme si človeka a jeho dôstojnosť naozaj až do poslednej chvíle jeho životnej púte.
Peter Klenovský
Ilustračné foto: Stock.xchng
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
