Tento rok sme si pripomenuli 25 rokov od smrti Sándora Máraiho. Časopis .týždeň priniesol dva jeho publicistické texty z rokov 1938 a 1939, v ktorých opisuje svoje pocity, keď Horthyho Maďarsko získalo Rožňavu a Košice. S láskavým dovolením šéfredaktora Štefana Hríba publikujeme prvý z nich, týkajúci sa Rožňavy.
Rožňava sa vracia domov
Telegrafické hlásenie vyslaného spolupracovníka Pesti Hírlapu, Rožňava, 8. november:
Tieto riadky píšem v Rožňave, dve hodiny po vstupe vojsk, pri stole v jedálni hotela Stiglitz, odkiaľ cez zrkadlové okná vidím na námestie. Po tomto námestí som chodil v zime pred mnohými, mnohými rokmi. A počas tých rokov som neustále videl tento obraz: Rákocziho strážnu vežu, chránenú domami s končistými strechami, z ktorých hornej podesty už v kuruckých časoch sledovali rožňavskí občania svojich nepriateľov. Horná podesta sa aj teraz naplnila strážami. Obraz, na ktorý hľadím: Rožňava čaká na okamih, ktorý bude najvýznamnejší v dejinách gemerského kraja.
Slávnostné prevzatie mesta sa uskutočnilo pred niekoľkými minútami. Generálporučík András Littay sem vstúpil na čele maďarských vojsk o pol druhej. Na námestí okolo strážnej veže už stáli vojenské oddiely, nastúpené v pravidelných útvaroch. Divákov hore na strážnej veži, dolu v oknách domov a aj na veľkom námestí fascinuje, že maďarskí vojaci po únavnom pochode a po tom, ako obsadili námestie starého maďarského banského mesta, stoja v pozore ako sochy, vedení k poriadku tichou vnútornou disciplínou. Tisíce ľudí prišli z oblasti Rožňavy a Slanej a počúvajú rečníkov: Dr. Lászlóa Laghoffera za okresnú maďarskú národnú radu, Alberta Makutha, ktorý hovorí v mene mesta, a Jánosa Villnera, ktorý zdraví Maďarov v mene rožňavských robotníkov.
Rožňavské uvítanie prekonáva všetky očakávania. Teraz síce nesneží, ale zimné, pusté rožňavské ulice, hornouhorské tváre, záblesky v očiach a atmosféra mesta znova prebúdzajú staré spomienky. Toto jemné a ušľachtilé mesto dáva všemožne najavo svoje pocity. Sme v Rožňave, sme doma.
Toto rožňavské námestie je jedným z tých vznešene pôsobiacich námestí Horného Uhorska, ktoré sú priam preplnené balkónmi a historickými pamiatkami. Na mramorové priečelie podstavca nádhernej Kossuthovej sochy pri úpätí strážnej veže v priebehu noci usilovné ruky pripevnili zlaté písmená Kossuthovho mena. Samotná socha so zlomenými rukami je uväznená v mestskej pivnici. Štefánikovu sochu v noci odmontovali a na nákladnom aute odviezli Česi.
Posledný český žandár opustil Rožňavu predpoludním, mesto však už včera začalo so stavbou slávobrány. V okne biskupského paláca je veľký portrét regenta Miklósa Horthyho. Všade na priečeliach rožňavských domov s erbmi s trojružou a baníckymi kladivami je kvetinová výzdoba a zástavy. Dolu na námestí dav nenachádza slová na vyjadrenie pocitov. Recitačné súbory z času na čas zašumia, prevolávajú na slávu regenta Miklósa Horthyho, Imrédyho, Kanyu, Telekiho a Duceho, mnohokrát a oduševnene na slávu Duceho. Mestské dámy si obliekli bohato zdobené, z ušľachtilých tkanín zhotovené maďarské šaty, ktoré dvadsať rokov zapadali prachom v zásuvkách almár starých patricijských domov, a v skupinách oslavujúcich mužov vidno baníkov z okolia v zlatom zdobených čiernych odevoch. Vidíme tu jediného maďarského člena premonštrátskeho rádu, v ktorom spoznávam svojho niekdajšieho učiteľa Gedeona. Prišli aj mníšky. Sú tu policajti, žandári a hasiči vo svojich starých uniformách. Spolu s vojakmi sa tu v tejto chvíli tisne aspoň šesť- až osemtisíc ľudí. A v každom oku ten istý pohľad, to isté hmlisté iskrenie: prišli sme domov, dostali sme sa domov. Zvony zvonia, zvony s hlbokým hlasom v rožňavských kostoloch starých stovky rokov. Rožňava oslavuje s pietnym šťastím.
Toto mesto je ušľachtilé, staré a akosi zdržanlivé, ale jeho zdržanlivosť v tejto chvíli poľavuje a mesto Alberta Pákha a Lujzy Blaha sa otriasa prevolávaním na slávu. Česi úplne vyprázdnili kasárne, úrady, odviezli všetky lokomotívy i železničné vagóny, ale vonkajší vzhľad mesta nezničili. Privítalo Maďarov dôstojne, vo svojej dávnej kráse. „Smolník“, „Dobšiná“, zvolajú občas zúfalé zbory, pretože baníci požadujú, aby sa obyvateľstvo z nepripojených území opäť dostalo do Maďarska. Každý z nich má v susedných mestách príbuzných, rodinných príslušníkov, a všetci veria, že nová hranica nemôže takto zostať, lebo tí, čo ostali na Slovensku, nebudú mať z čoho žiť. Toto presvedčenie je všeobecné v celom údolí Slanej, ale Česi sa nikdy nechystali vrátiť ani toto mesto, ani tento kraj. Cestou k Rožňave sme dnes prešli rozsiahle územie. Ešte pred osloboditeľskými vojskami sme dorazili do väčšiny obcí v údolí rieky Slaná a do Plešivca, kde všade už od včerajška očakávajú Maďarov, toto územie však bude oficiálne prevzaté až dnes, všetkých sme predbehli vďaka tichej, nenápadnej bravúrnosti kapitána husárskeho štábu Kálmána Móricza a našich veliteľov. Veľkosť tohto územia dokazuje, s akým odhodlaním stavali Česi kasárne a betónové kryty; teraz sú prázdne, dvere otvorené dokorán, v bránach kľúče.
Česi sú už dávno za Pipitkou a Volovcom. V Liptovskom Jáne sme sa stretli s prvou železničnou súpravou, ktorá prechádza údolím Slanej. Smerom na Riečku postupuje pancierový vlak, ktorý dnešným dňom oslobodí a odovzdá do prevádzky trať medzi Bánréve a Rožňavou. Vo všetkých dedinách, v Tornali či v Plešivci, zasýpa radostne oslavujúci maďarský ľud naše auto kvetmi a stíska nám ruky. Sú šťastní, keď sa môžu dotknúť obrázku Horthyho, jeho vojenského rozkazu alebo regentského manifestu, zdobeného národnými farbami. Tento národ dnes oslavuje, nevie a ani sa nechce zaoberať ničím iným, len týmto historickým sviatkom. Ľud Rožňavy a údolia Slanej nechce dnes vedieť o ničom inom, nechce cítiť nič iné, len radosť z návratu a oslavu domova.
Teraz, keď ukončujem tieto riadky, sa nad námestím s ušľachtilými líniami už jemne šerí. Rožňavskí mládenci rozobrali strechy na slávnom starom Nehrerovom dome a v jeho okolí a v čase osláv sa na nich pousádzali ako holuby na odkvapoch. Oficiálna časť oslavy sa už skončila, ale dav sa ešte nechce rozísť. Hľadí na nebo, na oblačnú novembrovú oblohu, so šťastným očakávaním, akoby sa ešte čosi malo stať.
Musím sa cez Krásnu Hôrku vydať na cestu domov. Pohľadom k sebe ešte priviniem tento obraz, odnášam si v spomienkach námestie, mesto, kostolné veže, zbožné tváre. Každý pár očí je mi tu známy, každá črta tváre mi niekoho pripomína. Na rožňavskom cintoríne práchnivejú kosti mojich prarodičov. Bola to ťažká cesta, ale prišli sme domov, pomyslel som si, a po dvadsiatich rokoch prvýkrát cítim, čo som v uplynulých dvoch desaťročiach nikde v Európe nepocítil: akoby som bol niekde konečne trošku doma.
Sándor Márai
Pokračovanie textu nájdete na stránke časopisu .týždeň kliknutím sem
