Minimalistický snímok českej dokumentaristky Eriky Hníkovej o tom, že od dobrého úmyslu k sociálnemu inžinierstvu je často len krôčik.
Nesvadbovo to je tam, kde sa nekonajú žiadne svadby. Kde sa mladí ľuďia neberú, hoci by ich myšlienka na sobáš brať mala. Nesvadbovo je miesto, kde na poličke zrelého tridsiatnika tróni miniatúra s vyrytým textom „málo sexu škodí zdraviu“, zatiaľ čo on – sám ako prst – čumí večer na futbal. Nesvadbovo je miesto, kde matka vie lepšie a skôr, či jej -dsaťročná dcéra chce chlapa, ako dcéra samotná. Nesvadbovo je napríklad aj v Zemplínskych Hámroch.
Svadby súcich starých mládencov a dievok je v tejto dedinke na východnom Slovensku pritom habadej. Chlapi sú tu – ako asi všade inde – plní svalnatých myšlienok o rodinných zajtrajškoch, ženy majú hlavy tehotné partnerskými predstavami až na prasknutie. A predsa nič – ani rodiny, ani deti.
Po vzore mohých slovenských dedín sú totiž aj Hámre učebnicový príklad spoločenského vákua. Vzduchotesne zabalené súkromie a bezpečie domácich kachlí ku kontaktu s druhými rozhodne nemotivujú. Jediné emočné kanály, cez ktoré tam k niektorým ženám preteká lepkavý sirup citov, sú tie televízne. Jediný dlhodobý vzťah mnohých mužov je ten s Džimom Bímom. Preto nič – ani rodiny, ani deti.
Bytie v Zemplínskych Hámroch sa jednoducho vyklbuje z tradičných pántov a nevkĺzava do žiadnych nových. Len si tak visí vo vzduchu – samé samučičké.
Samota na dedine však nie je ako jej mestská kamarátka výrazom slobody a nezávislosti. Nie je to snaha odlíšiť sa od ostatných, nebyť len ďalšou tehlou v stene. Líhať si večer do postele s jednou perinou je tu etiketou zlyhania, zaseknutým klinom v roztočenom kolese dejín. Nezadaný dedinčan tak nie je rovnocenná možnosť ale neschopnosť, ťarcha, ktorú zo seba sobášom treba zhodiť.
Žiadne páry – žiadne rodiny. Žiadne rodiny – žiadne deti. Žiadne deti – vyľudnené Hámre…Slovensko…Zem? A čo je horšie – desiatky prefláknutých ľudských osudov, každý starajúci sa len sám o seba. Kde je radovanie/trápenie sa bok po boku, solidarita partnera s partnerom, pomoc manželov vymierajúcej obci?
Asi takéto obavy museli trápiť dobromyseľného starostu – generála obce. Preto sa ten, hnaný väčšou myšlienkou než je človek sám, rozhoduje nešťastnú single-generáciu do jej šťasťia donútiť a zorganizuje dedinské mecheche pre „nezavrabčených“ z okolitých dedín. Títo sa majú zoznamovať, ako na povel má preskočiť iskra a…majú sa plodiť deti. Čím skôr, tým lepšie. Najlepšie ešte v ten istý večer. Len tak je možné znovunastoliť prirodzený poriadok dostatočne opeľujúcich sa partnerov.
Zvesť, že v životnom hypermarkete už nie je v ponuke iba jedna prirodzenosť, že tá sa v tekutom svete pomaly rozpúšťa, sa do Obecného úradu v Hámroch zjavne nedoniesla.
Tiež odtiaľ asi ťažko vidno prepletenosť rôznych prekérnych cestičiek, ktoré ľudí vedú k emigrácii na ostrovček osamelosti. Pracovné (ne)možnosti, jednoliatosť okolia, vzdelanie, autoritatívna výchova, rodové stereotypy, strach rodičov, strach detí, alkohol, pohodlnosť – to všetko sa navíja do zauzleného klbka, z ktorého potom sveter na celý život žiadny partner pre seba pliesť nechce. Rozštrikovať takéto klbko trvá dlho, výsledok je neistý a na ihliciach zanovitého ľudského ega sa človek môže riadne dopichať.
Preto sú dobromyseľné, intuitívne a skratkovité riešenia zložitých ľudských problémov na prvý pohľad také sympatické – a aké sú sympatické, také sú aj nebezpečné.
Niekde medzi vznešenou ideou a sociálnym inžinierstvom je totiž nenápadná hranica prirodzenosti. Na ceste k nej je možné získať si človeka dotknutím sa ho zvnútra, po jej prekročení sa začína balada subtílneho násilia. Na jednej strane hranice pryští radosť srdca z maličkej osobnej zmeny, na tej druhej trpí ľudská česť a dôstojnosť.
Ako v ten večer v Hámroch.
———————-
Názov filmu: Nesvadbovo / Krajiny pôvodu: Česká republika, Slovenská republika / Rok vydania: 2010 / Réžia, námet a scenár: Erika Hníková / Dĺžka: 72 minút
