Verte-neverte, dinosaury nevymreli. V prírode je to vymyslené tak, že vždy prežije ten, kto sa dokáže rýchlo adaptovať na nové prostredie, kto sa rýchlo prispôsobí.
Tie veľké tvory si v istom období uvedomili, že svet sa mení a že ak chcú prežiť, musia sa tiež zmeniť, najmä tým, že zmenia svoje telo. Rozhodli sa prispôsobiť ľudskej rase, pretože tá bola najinteligentnejšia.
To sa im podarilo. Ich telá skutočne vyzerajú ako ľudské, no vo vnútri sú to furt dinosauri. To sa prejavuje navonok takto: Sú mohutní. Ťažkopádni, ale ťažkopádne aj skutočné hory mäsa. Dojem mohutnosti však vyvoláva najmä spôsob, akým sa pohybujú. Ich pohyby sú pomalé, nemotorné, no keď sa už raz rozbehnú, duní to. Je jasné, že sa pred nimi trasú doďaleka.
V procese evolúcie sa niektoré dinosaurie funkcie a orgány modifikovali. Zopár z nich dokonca zaniklo, ale sú aj také, ktoré s premenou na človeka dinosaurus získal. Tak najprv tie, čo zanikli. Asi najzásadnejšia je schopnosť empatie. Tu sa časť vedeckej obce rozchádza. Jedni tvrdia, že dinosaury dávnych čias túto schopnosť vôbec nemali. Iní zas, že ju mali, no veľmi obmedzenú. Či už to bolo tak alebo onak, pri premene na „človeka“ sa usúdilo, že empatia je nežiaduca. Pomoc slabším, prispôsobovanie tempa pomalším atď., sa ukázali ako prekážka v rýchlom napredovaní. U človeka s mentalitou dinosaura by ste teda empatiu hľadali márne a veriť tomu, že takýto človek je schopný súcitu s inými živými tvormi, je nielen naivné, ale dokonca životunebezpečné.
Ďalši orgán, ktorý sa u dinosaurieho človeka nevyvinul natoľko, ako je vyvinutý u skutočných príslušníkov ľudskej rasy, je mozog. Na ryčanie, metanie chvostom (ukazovákom) a zastrašovanie príliš veľa závitov v šedej hmote netreba. Preto tam ani nie sú.
Oči. Tie tiež nie sú príliš vyvinuté. Nový dinosauro-človek je až prekvapivo krátkozraký. V podstate si dovidí len na špičku nosa. Je možné, že jeho zrak atrofoval v dôsledku nepružného krku – dino-človek sa pozerá takmer výlučne pred seba, schopnosť dívať sa naľavo či napravo sa uňho nevyvinula.
A teraz, čo má dino-človek navyše oproti človečine.
Predovšetkým je to jeho dokonalá schopnosť rýchlo sa prispôsobovať zmenám. Tento majster prevlekov dokáže v okamihu zmeniť výraz tváre, nálady, postoje a spôsob reči.
Ďalšia podivuhodná vlastnosť je schopnosť byť prítomný v priestore, hoci sa v ňom fyzicky nenachádza. Dino-človek dokáže ovplyvňovať atmosféru vo svojom okolí len tým, že existuje. Niektorí obzvlášť nadaní jedinci to dokážu aj po svojej smrti, ale to je skôr ojedinelé, pretože mŕtveho alebo umierajúceho dino-človeka okamžite nahradí iný, schopnejší, ambicióznejší jedinec. Tým sa dostávame k poslednej podivuhodnej vlastnosti, a to k spôsobu, ako kráča. Dino-ľudia idú zásadne len dopredu. Neobzerajú sa späť, nereflektujú. Existuje predpoklad, že táto ich (ne)schopnosť priamo súvisí s obmedzenou kapacitou ich mozgu, ktorá je v prvom pláne naprogramovaná na prežitie a akékoľvek pochybnosti o sebe samom či o svojich rozhodnutiach by pravdepodobnosť ich prežitia mohla výrazne ohroziť.
A prichádzame k pointe. Ak ste sa niekedy pri konfrontácii (či už priamej alebo nepriamej) s nejakým človekom pristihli pri úvahách typu: „ Čo je toto za človeka?“ alebo „ Je možné, aby sa ľudia k sebe takto správali?“, nebuďte viac zmätení. Pretože nemáte do činenia so skutočným človekom, ale s človekom – dinosaurom. A hoci sa vám tento dino-človek mohol zdať hrozivý, mocný, priam nepremožiteľný, nezabúdajte, že to bol malý človek Dávid, ktorý premohol obra Goliáša. S obyčajným prakom. Pretože je to práve to oduševnené, citlivé a ľudské, čo poráža odľudštených obrov.
Ilustračné foto: Veselykluan.cz
