Knižka o tom, ako to vyzerá, keď sa dvaja súrodenci majú na smrť radi a aj o tom, že detská láska nezriedka drieme aj v dušiach dospelých.
Strašné deti. Deti sú milé, deti sú nežné, deti sú krehké, prosté, nevinné…
Preto zarazí už samotná obálka knižky: v temnom prítmí akéhosi úzkeho priestoru si detská ruka zakrýva polovicu tváre, vidíme len prenikavé oko hľadiace dohora. Nie je to však obyčajné oko, je to symbol strachu, desu a vedomia, že jeho majiteľ môže byť každú chvíľu odhalený. Že je čo tajiť a pred čím sa báť, dokazujú načierno začmudené čiaročky na prstoch, u detí zaručený znak lotroviny. A aby mal detský strach zmysel, musí byť – aspoň na čas – vykúpený víťazoslávnym pocitom hrdinskosti – to ten neomylný úškrn na pravom kútiku.
Rovnako, ako sú deti milé, sú totiž aj nezbedné. Avšak ich nezbednosť je v tomto svete mláďat bez dobra a zla navrstvená, prechádza od nevinného lapajstva cez pudové konanie motivované obdivom až po hrubozrnnú zákernosť bez toho, aby oni tento prechod čo i len postrehli.
Lebo detská duša je ešte neotesaná, holá a od gruntu dobrotivo čistá. Nijakú zlobu si vlastne ani nevie predstaviť, tobôž nie vo svojom vlastnom konaní. Zlo a existenciálny – teda vážny a skutočný – smútok dospelých sa v detskom svete vyskytuje nanajvyš tak v rozprávkach: „Matkina smrť prerušila búrky. Milovali ju a hrubo s ňou zaobchádzali iba preto, že ju pokladali za nesmrteľnú.“
Aj toto teda môže predznamenávať nevidená časť tváre dieťaťa z obálky: deti sú milé, nežné, krehké, prosté a nevinné, no my druhú polovicu ich „ja“ najprv vôbec nevidíme. Nevedia o nej dokonca ani oni samy, tmavé od svetlého v ich dušiach treba najprv citlivo preskúmať a oddeliť.
Román francúzskeho spisovateľa, dramatika, výtvarníka (…) Jeana Cocteau-a Strašné deti je vlastne výpoveďou (aj) o tom, čo sa stane, ak sa v detskej omaľovánke hranice dobra a zla nepodarí vykresliť dostatočne presne. Samotný fakt, že Strašné deti Cocteau napísal za 17 dní počas odvykacej kúry, by bol inak nepodstatný, keby sa rôznymi spôsobmi nepreplietal v celom dielku. Príbeh súrodencov Elisabeth a Paula má síce dejový rámec – detstvo brata a sestry bez matky v priestore malej tajomnej izby matériou ale aj myšlienkovo odrezanej od okolitého sveta – ten je ale pre pochopenie ich konania takmer zanedbateľný.
Naopak, dôležité sú motívy a neurčité obrazy, ktoré Cocteau vytvára. Ako napríklad obraz „hry“. Hra je v detskom univerze Paula a Elisabeth všetkým možným: raz je to nadpozemský stav ponorenia sa do pavučiny myšlienok, kde všetky detské sny dostávajú reálne kontúry: „Indické drogy by nezapôsobili na tieto citlivé deti natoľko ako guma či násadka na pero, ktoré potajomky obhrýzali v kúte lavice.“
Inokedy neustále robenie si priekov a vyvolávanie umelých sociálnych stavov, keď má jeden zo súrodencov (zväčša staršia Elisabeth) navrch a druhý (zväčša Paul) musí doťahovať, aby nestratil svoju zraniteľnú česť. Hra je ale aj tímová hra súrodencov smerom k ostatným, hrou je pre tieto deti šikanovanie, strašenie, ubližovanie druhým i sebe navzájom.
A napokon, hra je pre Paula a Elisabeth duševnou drogou, dôkazom záujmu a najmožnejším z možných vyznaní úprimnej detsky podvedomej lásky.
Samozrejme, celý tento vzťah a jeho nuansy pre dospelého vyzerá trošku podivne – akoby sa hrýzla mačka za chvost. Brat a sestra sa maximálnou možnou súrodeneckou láskou milujú, no nezaspia bez toho, aby si aspoň raz denne „nepodrazili nohy“. Táto nemožnosť dostať sa von z chorého začarovaného kruhu je však aj dôkazom predurčenosti človeka žiť v istom predpísanom sociálne, v ktorom je sloboda chimérou a kde osud panuje železnou rukou. Teda až dovtedy, kým sa omaľovánka nevyfarbí správne…
Cocteauove deti sú v tom nevinne.
A čo my?
Koľkí z nás hrajú vo vzťahoch s druhými podobnú hru? Hru vzájomného doberania sa, kvázivtipného urážania na hranici vnútornej bolesti, kde premenné dobra a zla nehrajú žiadnu úlohu? Presne ako v detskom svete.
Pre koľkých z nás je takáto hra jediným východiskom živiacim podvedomú náklonnosť k inej osobe? A nie je takáto hra len lacný ochranný štít pred vlastnou zraniteľnosťou a neschopnosťou dať (kamarátsku) lásku/náklonnosť/pocit, že na druhom záleží, najavo inak?
Alebo opačne: nebolelo by, keby sa aj takýto povrchný vzťah pokazil? Ak áno, nie je to dôkaz nezmyselnosti jeho kurzu?
Duševné drogy sa od tých skutočných priveľmi nelíšia: „Ľudia v tom najprv vidia hry…“
———————————–
Jean Cocteau: Strašné deti (Kalligram, 2008) / Edícia: Svetová próza / Preklad: Marián Minárik / Rozsah: 107 strán / Formát: Brož. 11,5×18,8cm
———————————–
Jean Cocteau (1889 – 1963): básnik, dramatik, esejista, spisovateľ, choreograf, kritik, výtvarník, filmár. Jeden z popredných predstaviteľov francúzskej moderny, avantgardy a ako už pohľad na rôznorodosť jeho tvorby prezrádza, stúpenec syntézy jednotlivých druhov umenia. Slovami prekladateľa Strašných detí Mariána Minárika: „Aj pri zbežnom pohľade na Cocteauovo dielo nás zaujme ľahkosť, s akou asi tvoril… A často nám uniká, že v skutočnosti ide o dielo podložené utrpením, posadnutosťou smrťou, strachom z konca sveta, z vojny, z fašizmu, z mučenia…“ Román Strašné deti bol sprevádzaný aj Cocteauovým cyklom kresieb, ktorý publikoval v roku 1935.
