V tomto vianočnom čase sa mi z hlbín pamäte vynára jedna mimoriadne živá spomienka na moju starú matku. Vidím ju ako vyberá z pece v starej kuchyni upečený chlieb, ako ho opatrne kladie do slameničky, vykladá na policu v komore, aby vychladol; za ním druhý, tretí, niekedy aj štvrtý, piaty – podľa toho, koľko bolo v domácnosti múky. Vidím ju tiež, ako potom prináša chlieb na stôl, berie nôž, a prv, než začne chlieb krájať, urobí na jeho spodnej strane znamenie kríža. Nikdy som v našej dedine nevidela, že by ktokoľvek začal krájať chlieb bez tohto jednoduchého rituálu. – Lebo chlieb je dar boží, požehnanie; je v ňom ukrytá ťažká práca roľníka; chlieb nesmieme hodiť na zem alebo zahodiť do smetí – to je hriech! Takéto a podobné slová som od mojej starej mamy počúvala často. A veru, nikdy som nevidela, že by čo len tvrdú kôrku bola zahodila. V domácnosti, kde bola hydina, sa dalo zužitkovať všetko.
Pri nedávnej ceste južným Slovenskom, niekde na rozhraní okresov Veľký Krtíš a Levice, som si mimovoľne znovu musela spomenúť na moju starú matku, ktorá sa zaiste „obracia v hrobe“ nad toľkou neúctou k „božiemu daru“: Vedľa cesty, na malom odpočívadle pre motoristov vyznačenom plechovým odpadovým košom sme v širokej priekope na hromade plesnivého sena a odpadkov uvideli neslýchaný „odpad“: bochník chleba a vedľa neho ešte polovicu ďalšieho bochníka. S priateľmi, ktorí mi vyhotovili fotografie tohto „smetiska“, sme museli s údivom konštatovať, že to asi na Slovensku so životnou úrovňou nebude až také zlé, keď si môžeme dovoliť vyhadzovať do odpadkov celé chleby.
Viackrát vídavam aj v našom meste na chodníkoch (hlavne v blízkom okolí škôl) zahodené zvyšky obložených žemlí, rožkov, bagiet, často aj celé žemle, rožky či rôzne pečivo. V školských jedálňach zostávajú na tanieroch neraz nezjedené aj celé porcie jedla, lebo deti, dokonca, ba skoro výlučne aj z tých najchudobnejších rodín, sú prejedené sladkosťami. Pritom deti zo sociálne slabých rodín majú stravu v školských jedálňach skoro úplne zadarmo – možno práve preto si ju vôbec nevážia.
Čo by boli dali za takéto vymoženosti deti mojej generácie, ktoré navštevovali školy bez akejkoľvek školskej jedálne – čo znamená bez obeda, takže po príchode zo školy domov už boli také hladné, že aj jednoduché varené zemiaky s cibuľou a kyslým mliekom boli pre ne kráľovskou hostinou. A krajec chleba s lekvárom z domácich zásob musel stačiť na olovrant i na večeru; častejšie to však bol iba čistý chlieb pokropený vodou a posypaný trochou cukru.
Pamätám sa: mali sme v prvých ročníkoch základnej školy spolužiaka z cigánskej osady (nebudem písať romskej, bolo by to neprirodzené). Malé chlápätko – volal sa Karas: chudučký, hlava s čiernou neposlušnou šticou. V tých rokoch boli zimy tuhé; rodičia nás vozili do školy na sánkach zababušených do „berliniek“ (tak sa volali veľké čierne vlniaky, ktoré nosili hlavne staršie ženy namiesto kabátov). A náš spolužiak Karas prichádzal do školy v hnedých nohavičkách po členky a kabátiku so zdvihnutým golierom, ktorý si pridržiaval oboma rukami pod krkom. Na nohách mal len tak ledabolo zašnurované hnedé baganče, ktoré mu boli zjavne veľké. Keď trasúc sa od zimy vošiel do triedy a sklopil golier na sáčku, a keď si sadol do lavice, všetci sme videli, že pod týmto chatrným oblekom nemal žiadnu bielizeň, iba holé telo. Rovnako v bagančiach chýbali akékoľvek ponožky. Dodnes neviem pochopiť, ako toto dieťa vôbec mohlo prežiť zimu. Do tretej triedy už s nami nechodil a z našej obce sa vytratil.
Mala som ešte jednu spolužiačku – Romku, krásavicu, ktorá bola nemanželským dieťaťom a žila so svojou drobnou hrbatou mamičkou v prístavku vedľa obecnej pastierne. Nedokážem si predstaviť, z čoho tie dve žili, lebo matka, vzhľadom na svoju telesnú deformáciu, ktorá jej mimoriadne sťažovala čo i len bežnú chôdzu, nebola schopná ťažšej práce (predpokladám, že dostávala na dcéru nejaké alimenty, lebo mali rozdielne priezviská). Často sme s kamarátkou chodievali k obecnej pastierni a nosili sme našej spolužiačke maškrty, ktoré si ona nemohla dovoliť – väčšinou domáce koláče alebo nedeľné zákusky. Dodnes vidím vďačnú tvár jej mamky (s rysmi svojej krásnej dcéry) ktorú táto naša starostlivosť veľmi dojímala. Tiež sme ju chodievali doučovať, lebo sme nechceli, aby pre svoje biedne pomery musela znovu opakovať ročník. Najmä v letných mesiacoch sme sa však chodievali učiť radšej do parku, lebo u nej doma sa to nedalo. Jednak pre veľkú tmu v kutici (mala len jedno okienko), ktorá bola ich obydlím: kuchyňou s drobnou valcovou liatinovou pieckou, na ktorej si aj varili (zmestil sa na ňu vždy len jeden hrniec) i spálňou zároveň, ale hlavne kvôli neznesiteľnému zápachu z hnojiska, ktoré patrilo k pastierni a ktoré bolo rovne pred ich dverami. Kvôli tomu bola zima pre ne vyslobodením – aspoň vtedy si oddýchli od čpavkového smradu, ktorý sa stal každodennou súčasťou ich života. Neskôr, keď už nemal kto vykonávať funkciu obecného pastiera, bola pastiereň zrušená a matka s dcérou sa nasťahovali do nej. Až keď sa dcéra vydala, s pomocou šikovného manžela sa im postupne podarilo starú budovu z nepálených tehál opraviť, aby sa v nej dalo slušne bývať. Čo by boli tieto dve bytosti dali za čo i len kilo múky, ryže či cestovín, keby im to niekto podaroval. Takáto sociálna pomoc v tom čase neexistovala. Neexistovala žiadna charita, žiadne charitatívne akcie, žiadne zbierky šatstva, potravín či iných potrieb. Existovali len sociálne dôchodky, ktoré málokedy prekračovali sumu 200 korún československých.
V Betliari v tom čase žila maliarka – bratislavská Nemka Margareta Pfeiler-Csisková vysídlená sem po tom, čo jej skonfiškovali všetok majetok. Zostalo jej len pár rodinných šperkov, ktoré si stihla narýchlo vziať a ukryť. Bývala v studenom bytíku po andrássyovských slúžkach, v ktorom si kúrila len drevom zozbieraným v parku a blízkom lese. Ako odmenu za ukradnutý majetok jej štát pridelil sociálny dôchodok vo výške 125 korún. Za mlieko, chlieb a pár vajec bola nútená hlboko pod cenu rozpredať všetky rodinné šperky. Podobne si zaobstarávala živobytie za obrazy, ktoré maľovala a ktoré boli v Betliari veľmi obľúbené. Istý čas učila základom maliarstva aj výtvarne nadané deti – aj z toho jej sem-tam pribudla nejaká korunka, ktorá však stačila len na to, aby prežila. Poznala som tiež podobný osud slávnej netere svetoznámeho maliara Mednyánszkeho Margity Czóbelovej, ktorá žila v dvoch miestnostiach svojho kaštieľa v Strážkach pri Kežmarku z rovnakého sociálneho dôchodku ako betliarska teta Gréta. Aj jej štát zobral všetko a okrem biedneho sociálneho dôchodku jej nikdy nedal žiadnu múku, žiadnu ryžu ani žiadne cestovniny zdarma.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia som pochodila skoro celú Oravu. V čase vrcholného obdobia budovania socializmu som tam videla nesmierne veľa biedy, chudoby, ale na severnej Orave aj silné náboženské cítenie, ktoré týmto ľuďom pomáhalo prežiť. Už v tom čase som obdivovala obyvateľov Habovky či Zuberca, ktorí sa chopili príležitosti a prispôsobili so svoje domy tak, aby v nich mohli ubytovávať početných turistov navštevujúcich Roháče. Museli to však robiť cez Čedok, ktorému odvádzali percentá zo zarobených peňazí, lebo živnosť si zriadiť nemohli. Boli však nútení sa uskromniť, lebo aj na Orave nie každý mohol byť zamestnaný v Tesle Nižná alebo v Kovohutách Istebné.
Podobne to bolo napríklad s profesionálnymi ľudovými remeselníkmi. Často som chodievala do Šivetíc, kde žil a tvoril jeden z našich najvýznamnejších hrnčiarskych majstrov. Tak rada by som si bola od neho niečo kúpila, nemohol mi však nič predať, lebo pracoval pre ÚĽUV a súkromný predaj mal zakázaný. Napriek tomu som sa informovala, čo mu platí ÚĽUV za výrobky. Bolo to okolo 25 – 30 Kčs. V predajni ÚĽUV-u v Bratislave sa však jeho výrobky predávali za cenu 200-400 Kčs.
V priebehu ďalšieho desaťročia som zase mala možnosť spoznať biedny život lazníkov v okolí Žarnovice a Novej Bane – život poznačený alkoholizmom a jeho degeneratívnymi dôsledkami. Neskôr som zase pochodila hodný kus stredného Slovenska v okresoch Rimavská Sobota, Lučenec a Veľký Krtíš. Keď sa pritrafilo, že sa so mnou do terénu dostali moji kolegovia z Bratislavy, Nitry alebo Komárna, nechceli veriť, že sú na Slovensku. Také biedne dediny s takou nízkou životnou úrovňou obyvateľstva na západnom Slovensku veru nikdy nevideli.
Dalo by sa tu ešte pospomínať všeličo. Napríklad zdevastovaný vzťah roľníkov k pôde následkom spoločného „hospodárenia“ v jednotných roľníckych družstvách stopercentne dotovaných štátom (s nezdanenými príjmami), neuveriteľne hrozné pracovné podmienky žien vo výrobni vianočných ozdôb v Štítniku či v bývalej sódovkárni v Rožňave, baníkov s pľúcami zničenými silikózou, ktorá sa nezlepšila ani po týždennej rekreácii ROH v Tatrách, časté rakovinové ochorenia v Dobšinej, arzénom zničené ovocné sady v slanskej doline, rovnako zničené sady, ale aj celá príroda v okolí magnezitových závodov v Lubeníku a Jelšave, ale to by som už asi odbiehala od pôvodnej témy. Tu mi však neodbytne prichádza na um jedna príhoda z deväťdesiatych rokov 20. storočia. V januári sme služobne navštívili obec Magnezitovce, kde sme mali rokovanie na obecnom úrade. Keď nás pán starosta vyprevádzal, všimla som si čosi nezvyčajné: čerstvo napadaný sneh sa v slnečnom svite belel, až oči boleli. – Čo sa stalo, že už nemáte červený sneh (tradične sfarbený magnezitovým prachom)? Touto otázkou som sa obrátila na starostu, ktorý mi vysvetlil, že, chvalabohu, konečne sa dočkali v závode filtrov, ktoré im čistia vzduch. – Ale ľudia zas len hundrú! -, dodal. – A to už prečo? – znela začudovane moja otázka. – Nedostávajú príplatky za prašnosť!
Edita Kušnierová
Foto: I. Koreňová
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
