Sme tu asi mesiac u Shlesingera. Skoro všetci z mesta. My, Židia. Je nás tu iste viac než sto, ba možno i dvesto. Poznám každého z nich, načo by som ich počítal? Neviem už zrátať ani to, koľkokrát som ušiel k Schnitzerovcom, kde som – už len preto, že tam ubytovali Rosenblüthovcov a Kornhauserovcov, ktorí vedeli veľa o tomto svete – im tak rád načúval. Pokračovať v čítaní →
„Béla báči, poďte sa rýchlo pozrieť! To môžu byť len oni, už sú tu! Veľké čierne auto stojí tu pred železiarstvom, a tí dvaja, čo grófku si prezerajú, len z neho mohli vystúpiť!“
I keď v tých časoch ho v celom meste poznali a medzi sebou len Béla báčim volali, takto familiárne mohla predsedu MsNV v pracovnej dobe volať len Ilonka, ktorá vedela veľa o minulosti, ale i súčasnosti malého baníckeho mestečka. Pokračovať v čítaní →
Zakaždým len čumím, keď mi dieťa, ktoré od školy dostáva sociálne balíčky so zošitmi a obedy zadarmo, máva pred očami jedným z najnovších typov mobilov. Neviem, čo mám povedať mamičke na materskej, sťažujúcej sa na výšku materského príspevku, ktorá jedným dychom dodáva, že si dala predĺžiť vlasy za niekoľko stovák eur. Pokračovať v čítaní →
Ráno som pri počítači dlhšie posedel, ako zvyknem. Zaujali ma rôzne správy, ktoré mi pripomínali, že 8. apríl je Deň Rómov. U nás sú to Cigáni, ale v tom našom peknom svete ich už na mnohých miestach učia, že sú Rómovia. Pokračovať v čítaní →
