Zo svätej omše sme odchádzali severnou bránou dómu. Po niekoľkých krokoch sme sa dostali ku zvonici a potom už na mlynský náhon a domov. Johann – pravda, vtedy som ešte nevedela, že sa tak volá – postával pod arkádamy tejto zvonice, utiahnutý za jeden stĺp, ponorený do dymu jeho cigary. Pokračovať v čítaní →
Toľkokrát sa v Rožňave a blízkom okolí stretávam s nasledujúcim neduhom v cestnej premávke, že som sa rozhodla naň dôrazne upozorniť aspoň takýmto spôsobom. Prihováram sa vodičom osobných automobilov (u nákladných som sa s tým ešte nestretla: tam sedia väčšinou profesionálni vodiči):
Vodiči! Pokračovať v čítaní →
– Prečo ťa štve, čo tam robili zašití niekde pod lesom, pri jazere? Nech si vykrikujú svoje bludy a pozývajú šarlatánov toho ich úbohého sveta!
Sedeli sme v krčme na Sajnaparte, v poslednej v našom meste, kde podlaha bola ešte natretá starým olejom a nad výčapom vysela tabuľa s nápisom Na zem pľuvať zakázané! Pokračovať v čítaní →
Našťastie Penger báči nebýval daleko od Shlesingera. Len tu, na druhej strane potoka, pod mlynom Majkútovcov. Už sa stmievalo, keď som sa za ním vybral. To aby som predsa len nebol taký nápadný s tou žltou hviezdou.
Rýchlo som sa dohodol s Penger báčim, tie peniažky, čo mu mamka poslala prišli aj jemu vhod. Pokračovať v čítaní →
