Možno si myslíte, že nadpis tohto blogu je príliš bulvárny, alebo dokonca čitateľa zbytočne straší. Ak ste si na naše rožňavské divadlo zvykli a neviete si kultúrny život (či život kultúry?) v meste bez neho predstaviť, tak sa radšej poriadne nadýchnite a vydýchnite. Pokračovať v čítaní →
U nás, v Podhradí, sme nemali Židov. Stretávali sme ich, len keď sme zašli do mesta. V Podhradí sme mali grófov, takmer štyri storočia, až po koniec druhej veľkej vojny. Lebo potom už len ak sem-tam nejaká správička sa k nám dostala o nich zo sveta, kam ušli pred tým úplne novým svetom, čo u nás po vojne všetko na hlavu postavil. Pokračovať v čítaní →
Niektoré generácie prácu nepoznali. Hovorí sa o nich, ako o starých rodičoch, čo zomreli skôr, ako sa narodili ich vnuci. Poznám také rodiny, väčšina z nich žije na juhovýchodnom Slovensku, trávil som s nimi istý čas, aby som pochopil, čo to znamená, žiť na okraji spoločnosti, na najvzdialenejšom zráze spoločnosti, keď vás k životu púta iba káblová televízia platená desaťpercentným úrokom od úžerníkov. Pokračovať v čítaní →
• Prečo neberieš ten skurvený telefón, keď ti volám? Myslíš si, že po tom všetkom, čo sa mi pošťastilo s tebou zažiť, mám ešte chuť a náladu šťebotať tu s tebou? Alebo krásne jesenné počasie, čo tu teraz máme, ti budem opisovať? Pokračovať v čítaní →
