Hoci ma zaujíma všetko, čo sa týka našich východných susedov, priznám sa, že včera som len úplnou náhodou prepol na ukrajinský národnostný magazín na Dvojke. Istý postarší človek sa pri príležitosti pripomenutia si obetí hladomoru na Ukrajine vyznal z toho, že po všetkých strastiach a represiách, ktoré prežil počas svojho života, si myslel, že sa ani nedočká samostatnej a slobodnej Ukrajiny. Pokračovať v čítaní →
Víťazstvo Mariána Kotlebu v povstaleckom kraji, týždeň pred výročím Novembra, je príznačným zlyhaním ponovembrovej politiky. Pred pár rokmi bol pouličným bitkárom. O dva roky môže byť v parlamente.
Bez toho, aby niečo robil. Nemá mediálnych poradcov, peniaze na oblepenie krajiny svojim ksichtom, nemôže si kúpiť rómske hlasy, nikto ho nezaraďuje do prieskumov, nespáva s televíznymi hlásateľkami, vyzerá ako znásilnený skautík, čo si zabudol dať liek proti epilepsii. Pokračovať v čítaní →
Opakujú sa, znova a znova, príbehy jednotlivcov, ktorým nechýbala odvaha a dostatok uvedomenia, aby poukázali na zlo. Toto naše geografické prostredie je akési zakliate. Veľká nezamestnanosť, zlé cesty, zlé školy, zlé nemocnice a niektorí by možno dodali, aj zlí ľudia.
Prostredie však, rovnako ako farba, rasa, vek či pohlavie, nemôže natrvalo predurčiť, akí ľudia tu budú žiť. Pokračovať v čítaní →
Pozrel som si fotky a správy z košického pochodu za život a mám z nich veľmi zvláštne pocity. Želal by som si vidieť vyše päťdesiattisíc ľudí, ktorí protestujú proti neuveriteľnému rozmachu korupcie a bezohľadnému ovládnutiu krajiny finančnými skupinami, proti rastúcej nezamestnanosti, historicky najvyššiemu štátnemu dlhu a rozmáhajúcej sa chudobe. Pokračovať v čítaní →
