Začiatkom tohto mesiaca uplynuli tri roky od smrti Egona Bondyho, kultovej osobnosti československého undergroundu.
V krajine, ktorá si priam systematicky pestovala „záľubu“ v povrchnosti, ohýbaní chrbtov, intelektuálnej plochosti a malomeštiackom vyzdvihovaní stádovitosti, bol po celý svoj život žiariacou hviezdou permanentnej revolučnej opozície.
Narodil sa pred osemdesiatimi rokmi ako Zbyněk Fišer do rodiny prvorepublikového generála, už na prahu dospelosti si však spolu so skupinou spriaznených umeleckých duší demonštratívne zmenil meno na židovský pseudonym Egon Bondy. Bola to spontánna mladícka reakcia na prvú vlnu protižidovských represií boľševického Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne. Skôr ako drvivá väčšina pozdejších disidentov tiež prekukol nehanebné klamstvo sovietskych politických špičiek, ktoré frázami o socializme prikrývali vlastné imperialistické a totalitné vízie a plány.
V 50. rokoch v stalinských procesoch popravili jeho učiteľa a blízkeho priateľa Záviša Kalandru. Práve túto udalosť zdôraznil oveľa neskôr jeho priateľ, saxofonista Plastikov Vráťa Brabenec, keď ho obviňovali z konfidentstva v prospech Štb: Každému, kdo ho odsuzuje, říkám, uvědomte si, že to byl kamarád Záviše Kalandry, a když Kalandru pověsili v tom tunelu na Pankráci, tak Bondy prostě nechtěl být další v pořadí. A když se někdo divil, jak ho můžu obhajovat, tak jsem se ho vždycky zeptal: kolik ti oběsili kamarádů, ty vole? Bondy byl navíc upřímný v tom, že nás vždycky dopředu varoval: kluci nic mi neříkejte, já jim to musím stejně vyklopit.
Vyrástol na surrealizme, ovplyvnil ho Teige, priatelil sa s Hrabalom, Boudníkom, Vodseďálkom, Jirousom, Machovcom, s komunitou ľudí okolo kapely Plastic People of the Universe (ktorá zhudobňovala jeho básne), s Mišom Hvoreckým, s hudobníkmi Ľubomírom Burgrom (na jednom albume jeho kapely Ali ibn Rachid si zaspieval) a s Marekom Piačekom (s jeho kapelou Požoň sentimentál naspieval niekoľko pijanských pesničiek), s výtvarníkmi Jurajom Bartuszom a Lacom Terenom, úprimné priateľstvo ho spájalo s intelektuálom-solitérom košického undergroundu Marcelom Strýkom.
Zásadne ovplyvnený európskou avantgardou, Marxom, čínskym a indickým budhizmom, taoizmom, frankfurtskou školou, českými protestantskými intelektuálmi nebol nikdy súčasťou žiadneho oficiálneho alebo mainstreamového prúdu.
Písal poéziu, v ktorej zámerne provokoval nadávkami a do absurdna dotiahnutou oslavou boľševického režimu, ktorej iróniu a sarkazmus nerozoznal naozaj len málokto. Sám ju nazval „trapnou poesií“, odkazujúc tým na kvalitu života v boľševickom koncentráku 50. a 70. rokov. Jeho poetickou metódou bol tzv. totálny realizmus, založený na systematickom ignorovaní akýchkoľvek básnických figúr a trópov. Táto stratégia mu dovoľovala obnažiť existenciálnu absurdnosť života v totalitnom systéme. Z dnešného pohľadu nie je bez zaujímavosti, že už vtedy bol Bondy presvedčený o totalitnom charaktere spoločenského systému založenom na konzume, mediálnej a politickej manipulácii, celkovom živote na dlh prekvitajúcom na oboch stranách Železnej opony.
Vo svojich prózach vytvoril svety mimobežné s práve panujúcim „akožesocialistickým“ režimom. Jeho kultoví Invalidní súrodenci sa ešte občas konfrontujú s represiou, v poprevratovom Údolí už izolovanosť berie každý ako samozrejmosť. Hatto je temnou meditáciou nad zmyslom ľudskej existencie, Bratři Ramazovi rozprávajú tragicko-fraškovitý príbeh univerzálnej témy viny, trestu, pokánia a spásy, odohrávajúci sa v čase hlbokej normalizácie.
Jeho filozofické dielo, počnúc Otázkami bytia a existencie a končiac posmrtne vydaným Príbehom o príbehu, rozvíja jednu jedinú tému: ako sa bez Boha (boha) dopátrať zmysluplného usporiadania Univerza a miesta človeka v ňom. Ďalšou líniou boli jeho Poznámky k dejinám filozofie, v ktorých spracoval čínsku a indickú klasickú filozofiu, západnú antiku, renesanciu a začiatok novoveku i arabskú a židovskú filozofiu. V normalizačných časoch to bol jediný zdroj poznania dejín filozofie v krajine.
Beletristická tvorba Egona Bondyho patrí k tomu najoriginálnejšiemu a najinšpiratívnejšiemu, čo bolo napísané na území bývalého Československa.
Tieto Bondyho aktivity, hoci stojace samostatne, tvoria ucelenú umeleckú výpoveď o svete na povrchu preťatom politicko-ekonomickou zmenou. Pod týmto predelom však pulzuje (a vždy pulzovala) foucaultovská moc, raz viditeľná ako totalitná nadvláda a fyzické násilie, inokedy ako tekutá manipulácia médií a diktatúra konzumu.
Symptomatickými sú v tejto súvislosti dva Bondyho texty – novely Údolí a Hatto. Hoci sa oba príbehy odohrávajú v rôznych svetoch, to podstatné majú spoločné – definovanie ľudskej bytosti parametrami slobody, šťastia a hľadania zmyslu svojej existencie. Hraničná situácia všeobjímajúcej apokalypsy ukazuje postavy v ich nahote, žiadna už netrpí ilúziami očakávaní a optimistických nádejí v lepšiu budúcnosť.
Bondyho silnou stránkou je mrazivo jednoznačné vykreslenie prostredia príbehu. Spoločenské temno je kombinované nehostinným či až vyslovene nepriateľským počasím. Zmar, bieda a smrť spôsobované priam osudovo pravidelnými pustošivými nájazdmi barbarov.
Ani v jeho ostatných poviedkach a románoch sa postavy nepohybujú v pokojnom strednom prúde. Ich vytesnenie na okraj pritom berú s pokorou a zároveň dôstojne ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Zmierenosť so situáciou však nie je dôvodom na apatiu – práve vtedy prichádza čas odhaľovania zmyslu ľudskej existencie. Tento priestor sa veľmi často vypĺňa poznávaním: umením a nadobúdaním vzdelania.
V Bondyho prozaických textoch sa zaujímavo spájajú filozofické, teologické alebo umenovedné pasáže so samotným príbehom, v ktorom nie je núdza o vulgarizmy či kontroverzné témy. Takýto súbeh dvoch rôznych štýlov písania (a uvažovania) však nie je samoúčelný: vytvára fikčnú, literárnu podobu pravekého symbolu čínskeho predfilozofického myslenia jin-jang, v ktorom sa prelievajú tie najzákladnejšie – protikladné, no zároveň sa doplňujúce – kvality (života, textu, Univerza…).
Bondyho stratégia permanentnej revolúcie, ktorú okrem svojich textov úplne prirodzene uplatňoval aj vo svojom civilnom živote, je v tomto svete konformity ukrytej za povrchnú krikľavú rôznorodosť rozhodne jednou z najinšpiratívnejších. Nie je žiadny dôvod znova o nej nepopremýšľať.
„Neboť není vskutku ničeho krásnějšího na tomto světě a není větší blaženost v ničem než v nabývání poznání, které staví člověka na roveň andělú opěvujících nepřetržitě Pána a jeho Stvoření.“
——————————————-
Viac k Egonovi Bondym nájdete napríklad aj na českej wikipédii – klik TU.
