….ktoré sme nečítali. Ako posvätný chrám, v ktorom literárni druidi, vedátori a knihomoli s fakľou v ruke strážia do kameňa navždy vytesané hlavné myšlienky a idey krásnej literatúry – takto nejak si často predstavujeme akademické prostredie literárnych profesorov a kritikov.
Sakrálne a smrteľne vážne je nám tento svet často predstavovaný aj v našich školách – podľa mnohých z nich pasuje ku každému dielu len jedna jeho správna interpretácia, do ktorej sa navyše môže trafiť len ten, kto daný tlstopis starostlivo prelúskal.
Priam rúhavo preto musí pôsobiť nadpis knihy, ktorá vtipne tvrdí, že o knihách sa dá zmysluplne rozprávať, aj keď sme ich nečítali. Alebo dokonca (len) vďaka tomu, že sme ich nečitali!
Francúzsky psychoanalytik a docent literatúry Pierre Bayard sa takýchto zdanlivo nezmyselných paradoxov nebojí. Naopak, vo svojich esejách „Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali“ šarmantne vydymuje zatuchnuté kutice literárnych svätýň a vháňa do nich čerstvý vzduch – vzduch kreatívneho, hravého nečítania.
Pri Bayardovi sa však netreba nechať oklamať – totiž, nie je nečítanie ako ,nečítanie‘. Akákoľvek kniha sa dá v zásade spoznať letmým prelistovaním či prečítaním recenzie, k jej podstate sa dá dostať cez počutie alebo v diskusii s niekým iným. Pri každom z týchto dotykov s literatúrou vieme o nej získať približne tú istú (viac-menej kvalitnú) sumu informácií, ani jeden by sme ale nenazvali jej čítaním. Zároveň je to však iné ‚nečítanie‘, ako keď zarytí knižní barbari už len pri spomenutí slova ,kniha‘ preventívne vyťahujú cesnak.
Navyše, takéto „aktívne nečítanie“ knihy ponúka oproti klasickému čítaniu – prekvapujúco – isté výhody. Neponorením sa do matérie konkrétneho textu si človek zachováva orientáciu a prehľad. Sprostredkovane sa zoznámi už len s jeho vydestilovanou esenciou, ktorú potom môže pedantne uložiť do svojich pamäťových skúmaviek – všetok balast ide bokom. Vášnivý čitateľ robí v podstate to isté, akurát, že ten si svoj extrakt v mori písmen prekvapkáva cez filter dôležitosti pracne sám.
Tak alebo onak, obaja sú na tom v konečnom dôsledku rovnako – aktívny nečitateľ ako aj nepolepšiteľný knihomil sa vzdávajú (lebo musia) pôvodnej knihy, aby sa dostali k jej vytúženému výťažku. Viac, než tento nasýtený roztok, si aj tak v hlave neuchovajú ani uchovať nemôžu – kto neverí, nech si sám pre seba skúsi osviežiť nejakú knižku spred piatich rokov.
Takéto konštatovanie iste vyvolá zhrozenie milovníkov kníh a pedagógov, v tomto prípade nie je ale namieste. Bayard samozrejme vie, že samotný proces čítania nie je nahraditeľný. Len v intímnom duete knihy a čitateľa sa rúcajú naše zamurované svetonázorové Jerichá. Len cez zvnútorňovanie umeleckých obrazov sa stávame krajšími, jemnejšími a tým ľudskejšími. Iba vstup do vymysleného/vysnívaného sveta kníh nám môže otvoriť oči a ukázať, že realita môže byť aj iná, ako ju aktuálne prežívame.
Toto všetko Bayard dobre vie. Koniec koncov, svoje myšlienky o literatúre nám v týchto esejách neponúka len tak spakruky, ale prostredníctvom plejády literárnych velikánov – Umbertom Ecom začínajúc, Grahamom Greenom a Marcelom Proustom pokračujúc a Oscarom Wildom končiac. Berie nás na dobrodružnú výpravu do hory literárnych (a teda fikčných) textov, počas ktorej ako poľovnícky pes hľadá stopy po rozpravaní o knihách, ktoré ich rozprávač nečítal. Bayard tým robí presne to, čo by literatúra robiť mala a čo z nej dokáže vyštekliť len skutočne vášnivý čitateľ – zvádza do vymysleného sveta kníh, aby ukázal, že v tom našom to môže fungovať aj inak. Že o knihách sa dá plnohodnotne rozprávať, hoci sme ich nečítali a že by sa (aj) takéto rozprávanie v našom svete každopádne pestovať malo.
Že prečo?
Totiž, Bayard vie aj to, že literatúra sa často berie smrteľne vážne, hoci vôbec nie je smrteľná. A rovnako vie aj to, že akýkoľvek náruživý čitateľ je pri dnešnej inflácii kníh v prvom rade nečitateľom. Žiaľ (alebo našťastie?) nie je v našich silách a možnostiach pochutnať si ani na tých najkvalitnejších kúskoch z knižných bonboniér, nieto ešte na všetkých, a tak sme vždy nutne odkázaní aj na sprostredkované informácie.
Prečo to vlastne nevyužiť?
Veď planéta kníh nie je len o pôvodnom materiálnom texte ale aj o atmosfére myšlienok okolo neho. O fragmentoch z napísaného, o nanovo vypovedaných príbehoch, o pracne vylovených perlách, ktoré si potom žijú svojím vlastným životom bez ohľadu na to, z ktorej 500-stranovej ustrice vypadli. Toto všetko je produktom pôvodných kníh – produktom, ktorý sa od nich síce emancipoval, ale ktorý môže byť v rozhovoroch rovnako podnetný ako kniha sama. Neexistuje jeden rozumný dôvod vzdávať sa inšpiratívnych rozhovorov o ‚neprečítaných‘ knihách alebo sa za niečo také nebodaj hanbiť. O to viac, keď platí smutná Bayardova pravda, že aj ten najzarytejší knihomoľ vlastne viac nečíta ako číta.
Bolo by však chybou – hoci logickou – myslieť si, že Bayard túto „ódu na nečítanie“ napísal, aby od čítania niekoho odrádzal. Nápadom rozprávať o knihách, ktoré sme nikdy reálne nedržali v ruke, akurát vyhnal do absurdna jeho hlavnú (aj keď v texte nevypovedanú) tézu, a síce že literatúra nesmie žiť v autizme, nesmie existovať len sama pre seba a pre svoju vlastnú pýchu. Nemôže pred čitateľom knihy a ich vraj jedinú správnu hlavnú myšlienku zamkýnať na tri zámky do trezoru. Naopak, musí sa mu otvoriť a poddať. Napokon, ako Bayard správne poznamenáva, knižky sú „len“ podnetom na to, aby každý z nás pomocou nich písal ďalej svoj vlastný životný príbeh.
Ergo, priestor literatúry nie je nedotknuteľný posvätný chrám strážený bradatými druidmi, vedátormi a knihomoľmi s fakľou v ruke, v ktorom sú naveky vytesané správne významy diel a ich interpretácie.
Je to skôr obrovský hárok papiera, na ktorom je napísana začiatočná veta…
…a zvyšok si sami pre seba musíme dotvoriť sami.
—————————-
Pierre Bayard: Jak mluvit o knihách, které sme nečetli / Vydavateľstvo: Host / Rok vydania: 2010 / Počet strán: 200 / Väzba: brožovaná
