Celkom radi uvádzame na našej stránke aj poéziu. Prečo nie? Prečítajte si a vychutnajte verše, písané na rozlúčku. S novembrom…
Už smoklí november, ten sivý, starý zmok,
za sebou ťahá zablatený plášť.
Ako nepríjemný hosť mi klope na oblok
vytrvalý, drobný dážď.
Od dverí ťahá oceľovým chladom,
vietor šklbe mokré, polepené listy,
vychudnutá mačka zahla za dom
striehnuť po koristi.
Z hnedej hrudy trčia kýpte ruží,
ponad ne sa plazí biela hmla.
Teraz už tá ruža nezatúži
po ruke, ktorá ju odtrhla.
Netúži viac, spí už mŕtvym spánkom zimy,
ani bozkom princ ju neprebudí.
Zašpinený súmrak sadol do doliny –
ten mladík sa radšej v teplej izbe nudí.
Mäkkým smútkom ovinuté stromy –
čierne vraky v mori oblohy:
ako staré, opustené domy,
ako prázdne, clivé komory.
V parku svietia mramorové schody
mokré z dažďa – lesklé zrkadlá;
posledný svit dňa sa v nich uložil,
z diaľky zima sa v nich obzerá.
Už ju cítim, ticho prikráda sa,
november jej stelie cestu hmlou;
pomaly sa stráca jeho nostalgická krása –
prikrýva ju zima bielou perinou.
ek
