Už len dva dni a v kalendári sa objaví 21. august 2008, kedy si bude Slovensko môcť pripomenúť udalosti spred štyridsiatich rokov. Aj obyvatelia mesta Rožňava sa stali svedkami, ktorí sa zoči-voči postavili tankom sovietskej armády, či už z čírej zvedavosti alebo z nenávisti. Nám ale zavalila všetky zmysly informácia, že tieto udalosti môžno zhliadnuť aj zachytené v krátkom autentickom filme, po dlhé roky ukrytom kdesi v Nemecku a neskôr v Prahe.
No nepredbiehajme. Pre Rožňavu to boli významné historické dva dni, ktoré určitým spôsobom poznačili osud mesta a jej obyvateľov. Avšak stopy po tejto udalosti už nie sú natoľko zreteľné. Dnes ich možno nájsť akurát v rozprávaní našich rodičov či prarodičov.
Niekoľko svojich spomienok nám poskytol jeden z pracovníkov Baníckeho múzea v Rožňave, pán Pavol Horváth, ktorému hneď napadla nízka cena benzínu, ale aj poslušní sovietski papaláši v našom regióne, ktorí sa po získaní suverenity nášho štátu zmenili na osoby plné nenávisti voči ruskej „návšteve“. Smiešne? No, to je politika… Opisoval zvedavosť ľudí, ktorí, keď začuli výstrely na uliciach, nahrnuli sa ešte bližšie. Niektorí na vojakov pokrikovali, iní sa len prizerali a ďalší spustili paľbu kameňmi, čo však tanky prežili bez akéhokoľvek povšimnutia. Niektorí sa im snažili prihovoriť, no vojaci „hrali“ úlohy nemých nedotknuteľných bábok. Ďalšie slová smerovali k rozprávaniu o streľbe na hotel KRAS, keď sa obyvatelia vo vlastných bytoch museli plaziť po zemi, aby neohrozili svoje životy. Pri tejto streľbe – vraj – nebol nikto zranený, poznačená bola len jedna hotelová izba hotela KRAS, v ktorej sa po streľbe spustil požiar. Ten si museli ruskí vojaci pekne zahasiť sami. Toto boli spomienky pána Horvátha, v tej dobe chlapca chystajúceho sa do deviatej triedy.
Naša redakcia sa dnes pokúsila a ďalej sa pokúša oživiť tieto spomienky aj inou formou. K tomu ale potrebuje jednu vec- spoluprácu Baníckeho múzea v RV. To je, totižto, majiteľom už spomenutej nemej autentickej nahrávky príchodu sovietskeho vojska do RV. Jeho autorom je už nebohý pán Vojtech Lazor, ktorý sa, ako jeden z tých odvážnejších, pokúsil natočiť dianie tých dní. Podarilo sa mu to a 5-minútová nahrávka sa stala verejným tajomstvom. Miestom vyvolania filmu bola obyčajná kúpeľňa a ďalším jeho osudom ukrývanie. Po filme pátrala aj ŠTB, takže je to bez pochýb vzácny kúsok histórie.
Mala som možnosť vidieť obsah tohto filmu, no Banícke múzeum zatiaľ zvolilo pasívny postoj k tomu, aby nahrávku mohla vidieť aj verejnosť a urputne si ju drží v niektorej z krabíc nachádzajúcich sa medzi ďalšími pamiatkami múzea. Nedaj Boh, aby ho niekto videl… Len škoda, že nevieme prísť na dôvod nadmernej ochrany tohto dokumentu aj po štyridsiatich rokoch. Hádam to len nebude strach z ŠTB…
Po takmer celodennom pátraní členov našej redakcie sme sa dostali ku „kľúču“- pán riaditeľ Baníckeho múzea, Jozef Csobádi. Bohužiaľ, pre jeho neprítomnosť zatiaľ nebola možná dohoda. Jeho „áno“ nám zabezpečí možnosť dostať tento film „von“ a ukázať ho všetkým pamätníkom, aby si zaspomínali na tieto udalosti a mladým, aby sa na chvíľu preniesli do týchto čias a predstavili si podobu doby už dávno minulej, ale stále nezabudnutej. 40. výročie sovietskej intervencie do Rožňavy by si žiadalo takýto zážitok…
Preto dúfame, že sa vedenie Baníckeho múzea rozhodne ukázať tento kúsok rožňavskej histórie tým, ktorí na to majú právo- právo občanov mesta Rožňava.
